• 4U Slovensko
  • +421 911 797 207
  • redakcia@romata.sk

Stačí komunite dôverovať a ona začne veriť vám

Niektoré deti majú dvoch rodičov a niektoré štyroch. Dvoch biologických a dvoch „profesionálnych“. Tí biologickí dali deťom genetickú výbavu a tí náhradní rodičia ich vychovali a pripravili na život. Ktorí rodičia ich však v živote ovplyvnili viac?

 

Kto sú manželia Danka a Robko Cervanovci?

 

Keď ma Danka uvidela, tak už z poza plota kričala, či si dám kávu a či som pripravený na štyroch drobcov, ktorí sa už nevedia dočkať uja novinára. Takto ma privítala Danka s manželom.

Danka pôsobila vo vylúčených komunitách ako terénny sociálny pracovník pod vedením mestského úradu Martin. Pri tejto práci pomáhala ľuďom zo znevýhodneného prostredia, ale polená, ktoré jej dávala legislatíva a aj ľudia, jej to neumožňovala robiť naplno a podľa jej predstáv. Ako sama hovorí, veľakrát išla hlavou proti múru, aby dokázala viac pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Podarili sa jej aj nemožné veci, ktoré boli „systémom“ odložené na vedľajšiu koľaj. Nebolo to ľahké, keďže mesto malo vždy len výhovorky. Ale ako hovorí „kde je vôľa, tam je cesta“ a ako príklady uvádza prípad dievčaťa, ktoré posunula na vysokú školu, ktorú neskôr úspešne zvládla alebo prípad päťčlennej rodiny s malými deťmi, ktorá pol roka prespávala po pivniciach a ktorej pomohla nájsť ubytovanie. A takto by mohla pokračovať ďalej. ,,Stačí komunite dôverovať a ona začne veriť vám“, dodala Danka. Keď o týchto problémoch rozprávala doma, manžel ju zaujato počúval a skoro naraz vyslovili myšlienku, že nastal čas veci meniť k lepšiemu. Keďže podľa ich názoru je potrebné začať pomáhať najmä deťom, nastúpili na prípravu profesionálnych náhradných rodín spoločne.

 

Ako sa z terénnej pracovníčky stal profesionálny rodič?

 

Keďže terénnu prácu som robila cez projekt a ďalšiu zmluvu so mnou mesto neuzatvorilo, musela som sa rozhodnúť. Počas pôsobenia v komunite som si uvedomovala, že nedokážem pomôcť všetkým, ale keď budem profesionálny náhradný rodič, dám omnoho väčšiu šancu deťom, ktoré to potrebujú. Tým nechcem uraziť ľudí z komunity, lebo viem, že pre svoje deti robia v rámci možností čo sa dá. Aj keď sa snažia, častokrát sú zavrznutí v bludnom kruhu, majú problém zohnať si prácu, od toho sa samozrejme odvíja zlá finančná situácia, zhoršujú sa celkové životné podmienky a tu už je len krôčik k tomu, aby deti skončili v centrách pre deti a rodiny. Ja a ani manžel tu nie sme od toho, aby sme súdili biologických rodičov. Ide nám o to, aby deti dostali šancu na dobrý život, ktorú im nemohli poskytnúť ich rodičia. ,,Deti sú predsa budúcnosť nás všetkých“, dodali manželia Cervanovci.

 

Rozhodli ste sa byť profesionálni náhradní rodičia. Prečo?

 

S manželom sme premýšľali, ako pomôcť deťom, ktoré sa ocitli v centrách pre deti a rodiny. Život v kolektívnom zariadení nie je veľká rodina a spoločná večera nie je spoločnou, ak pri stole sedia vždy tie isté deti a vždy iná zostava dospelých. Pre toto sme sa rozhodli dať týmto deťom šancu pocítiť pravé teplo domova. Prehodnocovali sme to aj s našimi vlastnými deťmi, známymi, s úradmi. Zistovali sme, čo to všetko obnáša, lebo samozrejme to nie je jednoduché rozhodnutie. Absolvovali sme s manželom trojmesačný kurz na prípravu profesionálnych rodičov a po ňom sme sa zamestnali v našom prvom, ešte vtedy detskom domove. Chceme dať týmto deťom lepší štart do budúcnosti. V našej rodine bolo už 13 detí. Teraz máme už tretí rok štyroch chlapcov, vo veku od troch do šiestich rokov. Je potrebné podotknúť, že v zmysle zákonnej úpravy platnej od januára 2012 všetky deti do veku 6 rokov musia byť najneskôr do 4 týždňov od prijatia do centra zaradené do profi-rodiny, ak to dovoľuje situácia a zdravotný stav dieťaťa.

 

Aký rozdiel je medzi výchovou vašich detí a výchovou detí z detského domova?

 

Dosť markantný. Tieto deti majú ťažké emocionálne zranenia a preto nás táto situácia núti stále hľadať nové riešenia špecifických problémov, často odlišných od bežnej výchovy našich vlastných detí. Navyše tie najviac zranené deti majú v sebe veľa cynizmu, čo je mechanizmus ich obrany. Zraňujú nás, testujú silu našich citov a odhodlania. Dalo by sa povedať, že sa navzájom učíme za pochodu zvládať tieto situácie, ktoré sme s vlastnými deťmi nezažili. Tieto nové skúsenosti nás ale robia odvážnejšími, minimálne v tom, že sa nebojíme zmeny. Každé jedno dieťa je jedinečné a univerzálne návody neexistujú, len zažité príbehy. Tu pomôže, len trpezlivosť, láskavosť, chápavosť a dať im pocítiť, že sú súčasťou našej rodiny.

 

Ako to prijali vaše deti?

 

S našimi deťmi sme sa o tom veľa rozprávali a prehodnotili sme všetky pre a proti. Boli prítomné aj na príprave profesionálnych rodičov, čiže už na začiatku sa oboznámili s tým, čo všetko bude naša práca obnášať. Samozrejme, že keď sme prijali prvé deti do našej domácnosti, celý život sa nám obrátil o 180 stupňov. Naše dcéry to ale zvládli na výbornú a dokonca nám boli od začiatku veľmi nápomocné. Veľká výhoda u nás bola aj to, že naše dcérky už boli dospelé a pomaly sa osamostatňovali, čiže sme im týmto našim krokom nenarušili ich životný priestor. Je veľmi dôležité sa otvorene o tomto povolaní rozprávať celou rodinou.

 

Ako to vnímalo vaše okolie?

 

Naše okolie? /smiech/ Reakcie boli pozitívne, ale aj negatívne. Na jednej strane sa stretávame sa s pozitívnymi reakciami, plnými obdivu a „skladania klobúkov“ čo nás vždy poteší a dodá nám energiu. Avšak často sa stretávame aj s tými negatívnymi, ktoré sú podľa nás často spôsobené tým, že na Slovenku o inštitúte profi-rodiny počulo veľmi málo ľudí a ešte menej skutočne vie, na akom princípe funguje. Na úplnom začiatku sa nezriedka stávalo sa že tí, ktorí si vraveli, že sú naši priatelia sa nám otočili chrbtom, lebo zrazu sme na nich nemali toľko času. Avšak tí ozajstní priatelia pri nás ostali a podporujú nás. Počuli sme dokonca aj názory, že to robíme kvôli peniazom. Nad týmto len krútime hlavou, pretože každý profi-rodič vie, že táto práca je natoľko špecifická, že sa nedá robiť kvôli peniazom, lebo časom vás to dobehne. Treba si uvedomiť, že naša pracovná doba je nepretržitá a bez odpočinku (či už fyzického alebo psychického) – tieto deti vás potrebujú neustále a bez ohľadu na to, či je víkend, sviatok, alebo 03:30 hod. ráno. Túto prácu často profi-rodičia s nadsázkou prirovnávajú k práci v bani, avšak si k nej treba priradiť ešte aj psychické a emočné vypätie, nielen to fyzické. Ľuďom, čo si myslia, že toto robíme pre peniaze tiež odkazujem, že si želám, aby túto nádhernú a obohacujúcu prácu robilo na Slovensku čo najviac ľudí, ktorí sú ochotní sa o svoje šťastie podeliť s tými, ktorí to najviac potrebujú – a ak to budú robiť úprimne a s láskou, potom nech to pokojne robia aj „pre peniaze“.

 

Čo vám dala táto práca a naopak, čo vám zobrala?

 

Dala nám veľmi veľa. Sme bohatší o zážitky z prežívania nesebeckej lásky. Naučila nás byť viac trpezlivejšími a „prekopala“ nám priority. Uvedomili sme si, aká podstatná je prítomnosť okamihu a aká dôležitá je fungujúca a milujúca rodina pre každého jedného človeka. Zároveň nám to dalo väčšiu pokoru k bytiu v celej jeho veľkosti a zraniteľnosti. Zobrala nám asi len ten čas, ktorého by sme v inej práci mali viac pre seba, ale všetko má svoje pre a proti.

 

Čo by ste odkázali ostatným, ktorí nad tým uvažujú?

 

Choďte smelo do toho. Odmenou pre nás je, keď púšťame deti z nášho domova ďalej ich životom (či už do adopcie, pestúnske, náhradnej starostlivosti alebo späť do bio rodiny) a vidíme, že pobyt u nás im dal dobrý základ pre ich nový štart. Takýto pocit na nezaplatenie môžete z tohto povolania mať aj vy. Je úžasné dať niekomu druhú šancu.

 

 

Za rozhovor poďakoval: Ján Strkáč
 
Foto: Ján Strkáč