Ako zasiahla druha svetová vojna Rómov
O postavení Rómov na Slovensku počas II. svetovej vojny sme sa rozprávali s kurátorkou Múzea kultúry Rómov na Slovensku, Mgr. Adrianou Danekovou. Pripomíname si tak 8. máj – Deň víťazstva nad fašizmom:
8. mája si pripomíname ukončenie II. svetovej vojny. Ako zasiahla do života Rómov na Slovensku?
Už v roku 1938 boli južné, východné časti Slovenska a Podkarpatská Rus odrezané od Československa a pripadli Maďarsku aj s Rómami, ktorí tam žili. Mnoho z týchto Rómov zahynulo v koncentračných táboroch, kam boli deportovaní najmä v poslednom roku vojny. V Slovenskom štáte, ako sa bežne v rokoch 1939 až 1945 hovorilo Slovenskej republike, bolo mnoho vecí Rómom zakázané, nemali kde pracovať, násilne sťahovali ich osady z miesta na miesto, často krát boli bezdôvodne trestaní, šikanovaní – a to hlavne príslušníkmi Hlinkovej gardy. Ku koncu vojny, po potlačení povstania, bolo mnoho Rómov na Slovensku zavraždených.
Keďže bola vojna, boli Rómovia – muži vojakmi v slovenskej armáde?
Bol na to taký dvojaký meter. Nebol Róm ako Róm. Rozlišovalo sa medzi Rómami, ktorí boli včlenení do majority, boli považovaní za Slovákov a ako sa vtedy hovorilo, „Slováci v nich pravom zmysle nevidia Cigánov“. Takíto Rómovia – Slováci mohli byť odvedení do armády. A potom boli takí, ktorí hovorili rómsky, nemali prácu alebo pracovali z času na čas, „boli mravne a politicky nespoľahliví“ (napríklad boli trestaní) a žili kočovným spôsobom života. Tí nemohli byť v službe v armáde. Kto však aj z mužov, ktorí boli uznaní za hodných byť vojakmi, túžil ísť do vojny?
Ak boli títo muži odvedení, bojovali teda v armáde?
Kto nemohol bojovať, musel pracovať, byť nejako štátu inak prospešný. Najviac rómskych odvedencov však bolo zaradených práve do pracovnej služby. Najviac ich teda pracovalo. Išlo najmä o VI. robotný prápor. To bola takzvaná „kakaová, kávová armáda“ (podľa farby výložiek). Pracovali na stavbe ciest, pri úpravách korýt riek, stavali strelnice, sadili stromčeky atď.
Čo to boli pracovné útvary?
V roku 1941 boli na Slovensku zriadené dva druhy takýchto zariadení. Boli to pracovné strediská pre Židov a pracovné útvary, kde sa mali sústreďovať tzv. asociálni muži. Kto to však bol „asociál“? Ani vtedy to nebolo celkom jasné a to umožňovalo často krát označiť sa asociála hocikoho, kto sa stal z nejakého dôvodu pre miestne orgány nepohodlný. Často krát takto boli označovaní Rómovia, aj keď na to nebol najmenší dôvod a celé skupiny práceschopných mužov boli nasilu z osady odvlečení do takýchto pracovných útvarov. A ženy s deťmi ostávali doma napospas osudu. Tieto pracovné útvary existovali hlavne na východnom Slovensku. Muži tam boli vlastne väznení a žili tam a pracovali vo veľmi ťažkých podmienkach. Jedným z Rómov ktorý bol označený za asociála a odvlečený do pracovného útvaru, bol Jozef Pešta z Kapušian. Napriek tomu, že bol obchodníkom so zvieratami a ešte v československej armáde vykonával významnú funkciu motospojky, doručoval dôležité správy, a bol za to veľmi oceňovaný. Napriek tomu všetkému bol tiež internovaný v pracovnom útvare v Petiči. Musela si ho odtiaľ vyžiadať sama armáda aby využili jeho kvalifikáciu na východnom fronte.
Existoval na Slovensku koncentračný tábor pre Rómov?
Taký koncentračný tábor, ako poznáme z Poľska, Nemecka, kde dochádzalo k vraždeniu ľudí, nie. Ale. Jeden z takých pracovných útvarov, o ktorých sme hovorili, bol v Dubnici nad Váhom. A v roku 1944 z neho urobili zaisťovací tábor pre Rómov. Tam už boli odvlečené celé rodiny, aj ženy a deti. Rómov mal čakať rovnako ťažký osud, aký pripravili Židom. V tomto tábore v Dubnici však ku konci vojny vypukol týfus. 26 pacienti boli zavraždení. Ale dozorcovia sa báli nákazy a ušli aj v dôsledku postupujúceho oslobodzovania, a tak sa podarilo niektorým väzňom zachrániť.
Boli niektorí Rómovia v odboji? Bojovali v Slovenskom národnom povstaní?
Áno, mnohí. Jedným z diskriminačných protirómskych opatrení bolo vysídľovanie osád z dedín na odľahlé miesta – najčastejšie do lesov. Takéto nariadenia boli prijaté dva krát, v roku 1941 a keďže sa neplnili podľa predstáv, tak potom ešte prísnejšie v roku 1943. Tak sa často stávalo, že Rómovia v týchto premiestnených osadách v lesoch pomáhali partizánom, za čo boli aj kruto potrestaní. Mnoho Rómov, mužov, žien a detí bolo odvlečených a povraždených v Kremničke ale aj v Dolnom Turčeku, vo Zvolene, v Motyčkách, Slatine, Žiari nad Hronom ako aj na iných miestach. Za skutočnú pomoc alebo aj vtedy, ak si len niekto myslel že pomáhali. Boli krutým spôsobom vyvražďované celé osady. A veľa Rómov sa k partizánom pridali. Alebo ak ušli z pracovných útvarov, tak sa tiež často krát pridali k partizánom. Niektorí z tých ktorí slúžili v armáde, dezertovali alebo boli zajatí a potom sa rómski vojaci spolu so slovenskými vracali na Slovensko ako príslušníci 1. československého armádneho zboru generála Ludvíka Svobodu. Niektorí Rómovia sa dostali aj na taliansky front. Každopádne sa viacerí vrátili s vyznamenaniami a vo vyšších vojenských hodnostiach. Najznámejší je snáď príbeh rodáka z turčianskej Sklabine, Antona Facunu. Do armády narukoval v roku 1941 a zúčastnil sa bojov na východnom fronte. Že vraj vedel veľmi obstojne taliansky. V roku 1943 ho pridelili k technickej brigáde do Talianska. Dezertoval a stal sa súčasťou partizánskej skupiny. V apríli 1944 sa prihlásil do československej vojenskej misie v Ríme. O dva mesiace neskôr žiadali orgány americkej Office of Strategic Services (OSS) v talianskom Bari niekoho vhodného na misiu na Slovensko. Vybrali aj Antona Facunu ktorý operoval pod krycím menom Novák. Zaradili ho do skupiny Day ako tlmočníka, sprievodcu a spravodajského pomocníka. Na Slovensko prileteli v októbri 1944 a skupina operovala na strednom Slovensku. Zachránil sa z nej však ako jediný. Po vojne získal viacero ocenení. Bol veľmi aktívny v presadzovaní práv Rómov aj po vojne. Bol jedným z iniciátorov myšlienky založenia Zväzu československých Cigánov (Romano kulturno jakhetaniben)v 50. rokoch 20. storočia a stál aj pri zrode Zväzu Cigánov Rómov na Slovensku v 60. rokoch 20. storočia. A takýchto príbehov Rómov, odvážnych ľudí, sú desiatky. Je veľmi dôležité pripomínať si nielen to, čo spôsobilo ich utrpenie, aby sa tieto veci už nikdy neopakovali ale aj ich silu k odporu, hrdinstvo a odvahu.
Za rozhovor poďakovala Anna Karvayová
Foto: Romata