• 4U Slovensko
  • +421 911 797 207
  • redakcia@romata.sk

Projekt z Martina bol nominovaný na ocenenie Roma Spirit

Tomáš Gulán: „Načo čakať...anjel z neba sa ti nezjaví, že: toto rob...“

Prestížne oceňovanie všetkých, ktorí sa snažia pomáhať na Slovensku rómskej komunite Roma Spirit zapísalo tento rok už 11. ročník svojej histórie. Po prvý raz bol v nominácii a aj finálovom výbere projekt z Martina. Sériu exkluzívnych rozhovorov Rómskej tlačovej agentúry Romata s nominovanými na ocenenie Roma Spirit 2019 začneme s Tomášom Gulánom, ktorý je iniciátorom a hlavou nominovaného projektu Black&White.

Tomáš Gulán, činorodý štyridsiatnik, pedagóg na evanjelickom gymnáziu, kapelník, muzikant, aktivista, organizátor kultúrnych a iných podujatí, rodič, manžel, adoptívny otec, človek...Tomáš, ty si už dostal ocenenie za tvoje aktivistické aktivity, všakže?

Áno, už som dostal cenu, tuším pred troma rokmi to bolo, ocenenie Dobrovoľníckeho centra Žilinského samosprávneho kraja. To ocenenie sa volá Srdce na dlani a jedna z tých kategórií sa volá Pravé srdce, čo je pre organizátorov alebo dobrovoľníkov, ktorí robia v nejakej treťosektorovej akcii. Takže na toto som bol nominovaný, tú cenu som dostal, čo bolo veľmi povzbudivé. No a teraz sme dostali druhú takú poctu a to, že nejakí ľudia, ktorí že vraj nemôžu byť menovaní, nás nominovali na ocenenie Roma Spirit 2019. Je to 11. ročník, ktorý organizovala Asociácia pre kultúru, vzdelávanie a komunikáciu (ACEC). Dostali sme teda nomináciu, tentokrát to nebolo mne ako jednotlivcovi, ale nám ako škole za minuloročný školský sociálny projekt, ktorý sa volá rovnako ako tá práca, ktorú stále robíme na Bambuskách. Požičali sme si kúsok textu od Michaela Jacksona, síce gramaticky nesprávny, ale keď to tak ten Michael raz napísal, tak to tak používame teda: It don't matter if you're black or white...No a boli sme teda nominovaní v kategórii Spoločnosť & zamestnávateľ, dostali sme sa do užšieho finále, z tých 176 nominácií bolo 21, po troch v siedmich rôznych kategóriách. V tej našej kategórii bola taká zvláštna konkurencia, aj keď ja by som to konkurenciou nenazýval...lebo tu vôbec nejde jeden proti druhému, ale keďže je to zároveň súťaž, tak neviem, aké iné slovíčko tam nájsť. Takže boli sme tam spolu v nominácii s firmou Amazon, ako zahraničným veľkým zamestnávateľom, ktorý sa snaží inkluzívne zamestnávať Rómov. A s firmou Kosit z Košíc, ktorá v našej kategórii nakoniec toto ocenenie dostala. Je to niečo podobné ako martinský Brantner, ak tomu správne rozumiem, čiže firma, ktorá sa zaoberá odpadom. Ale čo tam majú takú navyše pridanú hodnotu, okrem toho, že sa snažia zamestnávať viacero Rómov, je, že si uvedomujú a nechcú, aby boli títo ľudia iba na takej tej najnižšej pracovnej pozícii. Ale teda ponúkajú možnosť a založili ako keby škôlku, alebo nejaké také denné centrum pre ich detičky. To znamená, aby sa deti mohli troška viacej vzdelávať a v budúcnosti získať troška lepšie zamestnanie. A hlavne aby aj ich rodičia mali väčší priestor pravidelne chodiť do práce...

Tomáš, aby sme to ešte trošku podrobnejšie ozrejmili, Roma Spirit je najprestížnejšie ocenenie ľudí, ktorí pracujú s Rómami na Slovensku. No a už bol, ako si spomínal, 11. ročník. A vždy je cťou a úspechom, že spomedzi tých všetkých nominovaných, tento rok ich bolo 176, ste sa dostali do toho fakt finálového výberu, kde vo všetkých 7-ich kategóriách vyberali z troch nominovaných. Za tých 11 rokov boli nominovaných na Roma Spirit tisíce a ocenených stovky...Takže je to top prestížna záležitosť, ktorú okrem organizácie, ktorú si spomínal, organizuje aj Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity a hlavný mediálny partner, RTVS. Takže je to naozaj top nie súťaž, ale ocenenie ľudí, ktorí sa snažia niečo robiť pre nielen rómsku menšinu na Slovensku. Ale keďže sa to volá Roma Spirit, tak prioritne pre rómsku menšinu. Tomáš, ako si vnímal to, že nezverejnení, neznámi nominovatelia vás ako školu a váš projekt nominovali?

Ja ešte dopoviem, keď si spomínal úrad splnomocnenca, tak okrem toho celá tá udalosť bola tento rok pod záštitou dvoch pre mňa veľmi vážených dám: jedna je ombudsmanka pani Patakyová a záštitu nad týmto ocenením prevzala aj pani prezidentka. Takže možno že o to viacej je to také troška prestížne, aj keď teda drvivá väčšina práce, čo tí ľudia robia, čo som pozeral, že kto sú ocenení a za čo boli nominovaní, tak je práve paradoxne taká nízkoprahová, až podprahová...Pravdupovediac ja už som si pripravoval aj tú víťaznú reč /smiech/ a keby som sa tam bol dostal k tomu mikrofónu, chcel som povedať tri veci: To prvé je, že si nemyslím, že by sme my mali byť tí, ktorí by boli naozaj že tí najdôležitejší na Slovensku. Pretože z tých príbehov, ktoré som tam čítal, tak nie všetky, ale viaceré sú podstatne obsažnejšie, alebo dlhodobejšie hlavne tie projekty. To znamená, že robia nejakú zásadnejšiu zmenu. Na druhej strane je pravda, že napríklad tieto firmy to robia v rámci svojho portfólia a zároveň nie je to také, že by oni do toho iba investovali. Ale tí zamestnanci, ktorých majú, im reálne vedia produkovať aj zisk. Takže áno, sústredia sa možno troška na tie znevýhodnené skupiny, ale v konečnom dôsledku si myslím, dlhodobom neostanú v mínuse. To bolo aj, čo som počúval aj ľudí okolo nás, ktorí sa nás snažili nejako podporiť aj po tom, čo sme tú cenu nedostali, že vy ste to mali dostať. Lebo veď oni na tom zarobia...Tak, ale myslím si, že robia super robotu. Takže to je jedna vec, že asi tí ostatní sa tomu venujú aj troška obsažnejšie, ako my. Predsa len, my to robíme tak, že jedno poobedie v týždni, lebo viacej nám možnosti nedovoľujú...takže myslím si, že sa dá na tomto poli robiť omnoho viacej. Čiže to bol asi ten dôvod, prečo by sme my to nemali dostať. Potom som rozmýšľal nad tým, že teda keby sme to už boli dostali, či nezvážiť takú vec, povedať, že tú cenu si nezaslúžime. Pretože si myslím, že najzásadnejšia vec, o ktorú mne ide v tomto projekte, tak tá sa nám zatiaľ nepodarila. A to je, že vtiahnuť do toho projektu omnoho viacej ľudí, hlavne dospelých ľudí. Áno, je pravda, že ešte sa mi nestalo za tie štyri roky, čo chodím na Bambusky, že by som tam bol úplne sám. Vždy sa ku mne niekto pridal, niekedy iba jeden človek, niekedy dvaja, traja, štyria, piati...niekedy, keď sme to robili aj so zahraničnými deťmi v rámci tábora, tak nás tam bolo aj 30. A teda vždy sa niekto pridal, ale v drvivej väčšine sú to študenti. Čo je zase fantastická vec, to je silná stránka tohto projektu, na druhej strane ale, keď to chcete viesť, tak potrebujete mať troška zručnosti. A troška viacej rozhľad a nenechajú sa zaskočiť, keď tam napríklad nie je práve najporiadnejšie dieťa a zrazu vyskočí a nevieš, ako ho máš uzemniť. Lebo nie je to tvoj súrodenec, nie je to v škole, nemáš na ne žiadne také tie pedagogické páky. Takže bolo by super, keby do tohto projektu naskočili nejakí ďalší dospelí. A toto sa mi, žiaľ, ani zo strany rodičov, ani kolegov zatiaľ nepodarilo, aby v tom niekto aktívne a pravidelne bol zapojený. Takže to je dôvod, ktorý ja vnímam ako také nejaké zlyhanie. Ale potom sa stala taká zaujímavá vec a to by bolo to tretie. Keď som nad týmto rozmýšľal, tak sa mi minulý týždeň ozvala jedna maminka od nás zo školy, že teda aj ona by mala záujem ísť. A zhodou okolností minulý týždeň, keď sme boli na Bambuskách a všetci ostatní dobrovoľníci, keďže máme väčšinou maturantov, tak boli kdesi na dozvukoch po stužkovej, alebo boli chorí. Tak opäť som neostal sám a išla so mnou táto mamina a bola tam tá dynamika troška iná. Tým, že sme tam boli predsa len dvaja ľudia po 40-ke, tak tie decká sa inak správajú predsa len k dospelému, ako k 17-ročnému, ktorého vnímajú troška ako parťáka. Aj keď častokrát aj tie naše dievčatá, ktoré majú 17, 18 rokov, tak ich oslovujú niekedy teta, niekedy pani učiteľka...proste decká odtiaľ, tak to nevedia úplne presne zaradiť. Takže možno sa postupne tie ľady zlomia a ja dúfam, že tých ľudí naskočí troška viac. Lebo ak to ostane v takomto malinkom, tak naozaj ten pretlak detí a tých potrieb, ktoré oni tam majú, reálne je tam 150 detí do 15 rokov. Takže my keď tam prídeme traja, z toho dvaja študenti, tak v podstate vždy nás tie deti v dobrom slova zmysle ale prevalcujú. Čiže nedá sa udržať ani poriadok, nedá sa tá práca ani poriadne, systematicky spraviť. Sme si mysleli, že budeme s nimi robiť domáce úlohy, ja troška ich pripravovať do školy alebo na ZUŠku, alebo niečo také. Ale väčšinou to skončí na tom, že ozaj ostaneme len pri nejakých tvorivých dielňach a veľkých spoločenských hrách, alebo športových aktivitách. Lebo na viacej nemáme ľudský potenciál.   . 

Aby sme čitateľom priblížili, čo vidno aj na fotkách k tomuto rozhovoru: Tomáš, ty si čistý vikingský typ, biely, s ryšavo-hnedým porastom...akým spôsobom si sa ty vôbec dostal k tomu, že si začal pracovať s Rómami? Skúsme prezradiť aj tú tvoju osobnú životnú históriu, pretože...prezraď sám, ako to je s tvojím synom...

Ja začnem ešte skôr. Ja mám turecké priezvisko /smiech/...neviem, ako sme sa my, čistá blonďavá rodina s čapatými nosmi dopracovali k tureckému priezvisku. Ale môj otec bol taký, že čierny, keď sa opálil a čiernovlasý až do dôchodku, so špicatým nosom. Takže asi vpadli Turci niekde na Poniky a nejako sa táto krv primiešala do našej krvi. Ale nie to ma motivovalo, samozrejme. Mal som Róma najlepšieho kamaráta v škôlke ešte. Tak mi hovoria aj moji rodičia, že Tóno bol môj najlepší kamoš a s ním som stále paktil...No ale to, na čo si sa priamo pýtal: 12 rokov dozadu sme si adoptovali rómskeho chlapca malinkého, vtedy mal 15 mesiacov, tu z martinského detského domova. No takže máme doma dve deti, keď boli malí, tak sme ich volali Lolek a Bolek, lebo jeden bol troška vyšší, tento náš Miško, ktorý je celý tmavý, v podstate čistokrvný Róm. A potom máme biologického, ktorý teda vyzerá ako ja, teda kovbojsky...Takže tak nejako to je, taká prvá motivácia, troška spoznať aj tú kultúru, z ktorej aj moje dieťa pochádza. A nevyrastal v nej, ale predpokladám, že teraz jak udiera puberta, tak jedného dňa príde ten moment, aj sme sa o tom už rozprávali pár krát. Zatiaľ on ešte nenabral tú odvahu ísť kontaktovať biologickú rodinu. Sa troška smejeme, že keď si na svoju svadbu zavolá všetkých svojich biologických súrodencov, s tým, že ja viem minimálne o desiatich ďalších súrodencoch, ktorých on má...tak sme mu povedali teda, že asi všetkých nezavoláme. Alebo, že musíme to spraviť niekde na futbalovom štadióne. Tak uvidíme, čakám, že ten kontakt príde, tak aby som aj ja troška tej komunite rozumel. Pretože viem, že jeho biologická mama pochádza z takéhoto sociálne nízkeho prostredia. My vieme adresu, nekontaktovali sme sa, ja som ale nevydržal, už keď bol malinký, previezol som sa okolo a je to zhruba na taký štýl, ako tieto naše martinské Bambusky.  

Skôr, ako sa ešte vrátime k projektu Black&white, musíme povedať to, čo naši čitatelia už vedia. Tvoj adoptívny syn sa postupne vypracoval a bol aj nominovaný na Dosky. Je to už momentálne „veľký“ tanečník, baleťák, takže skús ho trošku pochváliť, kam sa dostal chalan...

On v podstate, to bol ešte asi prváčik, alebo druháčik, mal nejaké kamarátky zo školy, ktoré tancovali tu v Martine v Deepe u Mira Frola a išiel tam na nejaký letný tábor. A pán Frolo potom prišiel za nami, že či by sme ho tam nechceli prihlásiť na to disco, hip-hop a to všetko, čo tam tancujú. Nám sa o nejako moc nezdalo, ale nakoniec nás presvedčil, Miška sme tam zahlásili, chodil tam asi 3 roky. Hneď sa dostal do toho reprezentatívneho, alebo súťažného, povyhrával kadečo v rámci toho, že tancovali ako skupina, potom tancoval aj duo, aj sólo. Takže máme doma nejaký svetový pohár, nejaké majstrovské tituly, celú policu, vitrínku ovešanú. Ale to bolo tak, že aj keď sa umiestňoval, tak toto súťažné ho prestalo baviť. Mal asi 10 rokov a keď som zisťoval, že čo si pozerá – ako rodič správny, že čo to tam furt pozerá na youtube, tak som zistil, že on Baryšnikova. Proste začal snívať o balete, úplne ten klasický, najklasickejší ruský tradičný balet, to sa mu veľmi páčilo, tak sa začal tomu nejako venovať a hľadať spôsoby, ako. My sme sondovali, že čo je na Slovensku možné, lebo mali sme indície od viacerých trénerov a choreografov, že teda má na to talent. Tak sme išli do Bratislavy na deň otvorených dverí na tanečné konzervatórium, ešte bol len štvrták a si ho tam už vtedy chceli nechať. Od šiestej triedy je ale tá škola, tak nakoniec sme sa vrátili o rok, dostal sa, spravil tie prijímačky a pracuje na sebe veľmi intenzívne, veľmi ho to baví, vysníval si, že chce ísť tancovať do opery v Sydney. A myslím si, že sa mu to nakoniec aj podarí, pretože rúbe v tom dosť intenzívne a vysoko. No a začali ako prváci na tej škole tak klasicky vo vianočnom predstavení, v Luskáčikovi, tam tie detičky, ktoré sa tam tmolia okolo toho vianočného stromčeka. A sú tam fantastickí choreografi a jedna pani učiteľka, ktorá robí spoluprácu medzi tým tanečným konzervatóriom a národným divadlom, čiže snažia sa obsadzovať aj tie menšie deti do všetkých baletných predstavení. Väčšinou sú to také skupinové veci, proste je tam nejakých 6 dvojíc a majú tam taký dvojminútový tanček. Ešte je celkom sranda, že vo väčšine tých tradičných predstavení, či už je to Chrám matky božej v Paríži, alebo je to Korzár, čiže Piráti z Karibiku, tak vždycky sú tam nejaké cigánske deti. Takže Miško tancuje cigánske dieťa väčšinou a len ho toľko nemusia pudrovať, či antipudrovať, či ako sa to volá. No a tú nomináciu, ktorú dostal, to je autorský balet SND, ktorý vznikol pri príležitosti 130. výročia narodenia Charlieho Chaplina. Spravili jeden fantastický, krásny autorský balet, v ktorom Miško tancuje malého 12-ročného Charlieho. A tam má takú jednu sólo postavu, kde Charlieho mama bola burlesque tanečnica a nejako sa jej nedarilo a keď ju vypískali v tom jednom predstavení, tak malý Charlie ako 12-ročný sa postavil na ten stage a zatancoval. A to bol jeho prvý zárobok, keď po ňom začali peniaze hádzať, že mu to išlo. Takže toto je ten tanček, kde on 12-ročný vlastne kopíruje 12-ročného Charlieho. A toto si všimli všetci tí odborníci a bol nominovaný na Dosky za mimoriadny počin v oblasti tanečného divadla. Tiež to nedostal, čo som bol veľmi rád paradoxne, pretože to je ocenenie, o ktoré sa tanečníci a ostatní divadelníci snažia niekedy desiatky rokov. To je naozaj tiež taká prestížna vec. Takže možnože je pre mňa pedagogicky a aj rodičovsky troška lepšie, lebo už samotná tá nominácia je obrovským ocenením a teraz už vie, že sa oplatí pracovať ďalej na sebe, skúšať hľadať cesty a jedného dňa sa mu to hádam zas podarí.

Tu opäť skúsim upresniť, v histórii ocenení Dosky, teda Divadelných ocenení sezóny určených pre profesionálnych divadelníkov, sa po prvý raz stalo, že bol nominovaný takýto mladý umelec. Takže Tomino, ja mám fakt intenzívny pocit, že máš byť na čo hrdý.

To bol myslím 29. ročník Dosiek a teda pokiaľ ja viem, tak nebol nikto takýto mladý nominovaný. Ale povedzme si, aký mladý 12-ročný má sólovú postavu niekde v ktoromkoľvek divadle...väčšinou ak tam tie deti majú, tak tam len tak prebehnú, alebo majú naozaj nejakú mikroskopickú rolu, poskakujú tam so zborom. A toto bolo také, že tak nejako to sadlo, hlavný choreograf tam potreboval niekoho obsadiť. Boli veľmi skeptickí, či vôbec niekoho takého vôbec zoženú a zrazu sa tam ten náš Mišo s tým svojím kukučom zjavil. A v podstate on je taký, že je veľmi viditeľný, nie tým, že je tmavší, ale on má svoj výraz, má také to herecké, že dokáže tú rolu precítiť. A to je možno aj dôvod, prečo ho prestali baviť také tie moderné, súčasné tance, ktoré sú viacej o atletickom, alebo športovom výkone. Baví ho ten balet, kde naozaj tú emóciu do toho dáva. A teraz ako rastie a ide na prvú súťaž, pretože neponáhľajú sa tam na tej škole, čiže až ako tretiak ide na prvú súťaž a robí mu triedna pani profesorka choreografiu, tak vidno, že to už nie sú len nejaké zlepené gymnastické prvky dohromady, aby tam tie povinné cviky boli. Ale má to svoj príbeh, je v tom tá emócia a toto on veľmi dobre dokáže, napriek mladému veku dostať zo seba von a je v tom presvedčivý. Takže to si myslím, že je jeho najväčšia devíza, ktorú ako tanečník má a hádam mu to vydrží.  

Tu ti musím zadrukovať, Tomáš, pretože keď Sisa Sklovská a ďalší umelci v Martine mali veľký benefičný koncert, kde ženy z Martina pozývajú umelcov, aby vyzbierali prostriedky pre martinskú nemocnicu, tak ja som mal česť robiť rozhovor s tvojím synom. A keď som sa ho opýtal, aký je to pocit vystupovať na jednom pódiu s takými hviezdami, tak to zotrel, keď odpovedal, že ja predsa tancujem v národnom divadle a to je úplne normálne. Takže ja mám taký pocit, že je už tam niekde v podstatne vyššom leveli.

Ja dúfam, že toto nebolo také, že kričí z neho pýcha...skôr je to o tom, že kričí z neho skúsenosť. Takže jeho niečo takéto nezaskočí. Tiež sme špekulovali, lebo starší spolužiaci už študujú kade-tade vo svete, či už Viedeň, alebo Anglicko, Francúzsko, východ, teda asi tá najvyššia baletná liga. No a keď sme  nad tým rozmýšľali, tak prvá vec, veď ide mať len 14, tak to nebudeme nejako siliť, lebo je ešte skoro, aby odišiel. Ale druhá vec je, že mám pocit, že práve táto škola, na ktorú chodí, mu v spolupráci s národným divadlom dáva omnoho viac príležitostí, ak tie aj možno o troška kvalitnejšie školy. Pretože reálne keď tancuje v 40-ich a viac predstaveniach národného divadla, tak tým pádom vidí, ako to funguje v šatniach, ako to funguje so sólistami, choreografom, dirigentom, riaditeľom. Proste je tam stále, je síce pravda, že veľa nepoštudujú na tej škole, ale však na to sa nechodí na baletné konzervatórium, aby bol z teba inžinier. Myslím si, že toto je životná skúsenosť, ktorú on dostane extrémne vysokú a skoro. Na druhej strane nemám pocit, že by tam prežívali nejaké strašné stresy. Naopak, mám pocit, že pedagogicky to veľmi dobre vedia zvládnuť, že tie decká sa tam tešia na tie predstavenia. Samozrejme, že treba makať, musí to mať požadovanú úroveň, proste si nemôžu dovoliť, že niekto sa bude točiť na opačnú stranu...čiže musia to mať nacvičené, musí to byť technicky zvládnuté. Ale on napríklad pri týchto vystúpeniach je oveľa kľudnejší a sústredenejší, ako bol práve v tej súťažnej polohe. Čiže toto mu veľmi vyhovuje. Pretože má na to dostatok času, vie presne, čo ho čaká a sú tam ľudia, ktorí sa im povenujú, odkedy prídu do toho divadla. Teda najprv šminky, potom prezliekanie, potom je tam pani učiteľka, ktorá ich tam posprevádza. Je pravda, že oni musia presne nie na sekundu, ale na dobu vedieť, kedy majú nastúpiť, byť tam už hodinu pred, sústrediť sa nonstop. Predstavenie trvá tri hodiny a napríklad teraz nové predstavenie Don Quijote, starý ruský balet, teraz bola premiéra. A reálne oni účinkujú až v treťom dejstve, teda niekedy okolo trištvrte na desať večer. A tie deti dvanásťročné tam od šiestej sú. Tam ich je osem, ktoré tento tanček robia a tie deti tam v podstate štyri hodiny čakajú na ten svoj výstup, čiže musia sa vedieť sústrediť a je to veľmi únavné. Potom Miško príde domov naozaj „mŕtvy“. Ale čo sa týka toho samotného predstavenia, aj čo som bol v zákulisí ako rodičovský dozor, párkrát postrážiť tú šatňu, tak tam je naozaj pohoda, veľmi fajn a veľmi prajná atmosféra. Takže to je super.

Tomáš, ty ako pedagóg na Evanjelickej spojenej škole v Martine dokážeš určite posúdiť, ako pedagógovia na konzervatóriu, kde tvoj adoptívny syn študuje, dokážu viesť. Takže určite máš tie absolútne pozitívne referencie. Ja som rád, že to hodnotíš ako rodič a pedagóg takto pozitívne. Teraz preskočíme – ale vieš čo, je to spojené podľa môjho názoru – lebo: povedal si, aký bol ten prvotný osobný impulz, prečo si sa rozhodol robiť projekt Black&White na Bambuskách v Martine ty ako vikingský, turecko neviem aký typ nie rómskeho človeka. Aký bol ale ten pedagogický impulz, že ideme niečo robiť s tými deckami na Bambuskách, ktoré majú problém, aby sa o ne niekto postaral a viedol ich. Tu ešte dopoviem, že ty si tak všestranne vyťažený človek, že nuda asi nebola ten dôvod...

Vieš čo, zase sa to spojí s tým Deepom martinským. Pretože jedna mamina Miškovej spolutanečníčky robila vtedy teréňáčku v komunitnom centre. A zlyhala im nejako doprava na podujatie tuším v Jasenskej doline a zavolala mi, že potrebuje tam do hodiny deti doviezť. Vedela, že máme v škole 9-miestne auto. Tak som si povedal že voľné doobedie, nemusím vysávať, sadol som do auta a odviezol som dve partie detí. Už predtým som nad tým špekuloval, že ako to predsa len spraviť a zblížiť sa s touto komunitou, lenže nikdy nebol taký ten prvotný impulz. A toto bolo také, že zrazu som tam bol s tými 15-imi deckami a spolu s nimi sme tam pobehali po tých blatových kalužiach a bolo to super. Tak som si povedal že na čo iné už čakať, však už anjel z neba sa ti nezjaví že: toto rob...takže to už bolo také že this is it...A predstavil som to vedeniu školy, rodičovskému združeniu a pravdupovediac moc sa mi do toho nechcelo. Predsa len je to taký ten horúci zemiak. Naozaj asi veľmi málo ľudí z Martina vôbec vie, čo očakávať, keď napríklad povieme že Ulica Bambusky. Predpokladám, že 90% Martinčanov tam ani nebolo a už vôbec nie, že by prešlo tou ulicou z jedného konca na druhý. Keďže je to za bránami mesta a je to tak umelo vytvorené gheto, že tam naozaj biely človek z centra nemá čo robiť a asi tam nebude príliš vítaný. Takže začali sme tam tak nejako chodiť, hneď naskočila Zuzka Kubíková, vtedy bola tuším nejaká druháčka u nás na gymnáziu. Tak nejako sme sa dali dohromady a potom postupne sme začali rozmýšľať, že ako to troška rozšíriť. Takže rozhodili sme siete, začali sme robiť a ten minulý školský rok sa nakoniec po dvoch rokoch naša škola rozhodla, že to bude školský sociálny projekt. To znamená, že keď sa robila nejaká zbierka oblečenia, hračiek alebo hudobných nástrojov, tak sa do toho zapojilo omnoho viacej deciek. Spravili sme taký pokus, že uvariť tam predvianočnú kapustnicu, aj takú udalosť sme spravili takto pred rokom. A potom ešte do toho zapadla ďalšia vec, že náš riaditeľ bol na nejakom stretnutí riaditeľov škôl kdesi na východnom Slovensku. A tam bola pani riaditeľka zo základnej školy v Rokycanoch pri Prešove. A to je taká dlhá veľmi divná story o tom, že mali tam akože rómsku osadu s rómskou školou a nechceli ich v tej dedine. Pomocnú, osobitnú školu z toho mali a bol tam nejaký podnet na nejaký úrad a sa zistilo, že z tuším 24 detí chodilo 21 do pomocnej školy. Si z toho v podstate spravili práčku, tá bývalá riaditeľka. Lebo ten normatív na dieťa v pomocnej, teda osobitnej škole je predsa len vyšší...Tak potom sa nejaké učiteľky rozhodli, že to nejako predsa len skúsia inak a fungujú v priestoroch bývalého jednotného roľníckeho družstva. Bez kúrenia, čiže len také nejaké gamatky či elektrické kachle tam majú v každej triede. Ešte k tomu tam bola minulé leto nejaká prietrž mračien a z toho poľa, ktoré je nad tou osadou, sa tam zviezol asi meter bahna. Čiže čistý prúser, im to tam zatopilo nakomplet bahno. Čiže my sme vtedy spravili takú operatívnu zbierku, že sme do toho nášho veľkého auta naložili 4-5 metrov kubických oblečenia, ktoré sme tam odviezli. Potom sme ešte spravili takú vec, keď už sme sa zoznámili, že sme tam išli cez naše jarné prázdniny za deckami na nejaké dva dni urobiť im školský klub detí. Tuším šiesti sme išli. Dvaja učitelia a štyroch študentov sme mali so sebou. A to bolo pre mňa také, že bolo vidno, že keď tú robotu robíš systematickejšie a dlhodobejšie, tak naozaj je vidno výsledky. Keď som si porovnal úroveň tých detí tam v tej škole, ktoré sú v podstate z rovnakých podmienok sociálnych, ako sú tu na Bambuskách, tam tie deti boli naozaj so sociálnymi zručnosťami, slušnosťou, čistotou, takým tým normálnym spôsobom podstatne ďalej...a výsledkami v škole ani veľmi nie. Ale to je o tom, že sú tam štyri baby, ktorým na tom naozaj záleží a za tú smiešnu mzdu sú tam ochotné ostať nadčas, cez prázdniny s nimi fungovať, venovať sa im na osobnej báze. Držať to v podstate nakrátko, lebo tá disciplína tam naozaj je veľmi prísna. Takže tam sme si nejako uvedomili, že to nie je o tom, že by sa nedalo s tými ľuďmi robiť, alebo že by sa nedali očakávať výsledky. Len na to potrebuješ naozaj ľudí, ktorí sú presvedčení, ktorí majú pre to srdiečko a ktorí to robia dlhodobo a naplno.

Opäť sa vrátime k oceneniu Roma Spirit. Tak, ako si povedal na začiatku, že si sa v tej top nominácii ocitol so svojím projektom medzi dvoma firmami. Ale je to stále o tom, že tieto prestížne ocenenia sú pre ľudí, ktorí bez obrovských nejakých prostriedkov a záštit sa snažia v regiónoch, kdekoľvek robiť prácu s Rómami a s rómskymi deckami. Bez nejakej obrovskej publicity a podpory a vlastne zmysel toho ocenenia je dať vedieť o týchto ľuďoch, dať im nejaký kredit, dať im niečo, aby sa o nich vedelo...To je to isté, ako ste vy začali na tých Bambuskách. S projektom, ktorý nebol nejako masívne, podľa mňa v žiadnom prípade podporovaný mestom, alebo školou, tak, že finančne. Nebol podporovaný tak, že by ste na to mali vyčlenený čas, aby ste to mohli robiť, ale vo voľnom čase. A napriek tomu ste sa rozhodli, že to urobíte a roky, lebo to je dlhodobý proces, pri takýchto projektoch. A postupne ste ten projekt cizelovali a cibrili. Tomáš, koľko trvalo, kým si sa ty dokázal včleniť ako ten vikingský typ do rómskej komunity na Bambuskách?

To boli asi dva roky...tým, že je to také, že komunitné centrum na jednom konci, potom dlhá ulica a na ten opačný koniec sa vlastne ani nedostaneš. Alebo máš pocit, že to asi nie je až tak bezpečné. Pretože kto tam na teba z akých dverí pozerá, zazerá...Tak chvíľku to trvalo, v prvom rade kým sme sa spoznali s deckami. To celkom veľmi rýchlo si na teba zvyknú a vedia, že si tam, že si ich a všetko je v pohode. Len dospelí tým, že sú buď pozaliezaní vnútri alebo rozbehaní kade-tade, takže až tak o tebe nevedia. Ale potom sa stalo, keď tie naše dievčatá robili niečo s deckami, tak som sa snažil vybehnúť von troška podebatovať s puberťákmi, pretože tí tam len tak postávajú pred tým komunitkom, lebo vnútri nemajú moc čo robiť. Aj ten pingpong, ktorý tam kedysi bol, akosi prestal fungovať. A potom, keď sme išli organizovať nejaký futbalový alebo pingpongový turnaj spolu s našimi deckami, tak už som bol u jedného a zrazu sme posedeli uňho doma, vypili sme kávu, pokúrili sme...a keď bol jeden, zrazu už bol aj druhý, tretí. Nehovorím, že z tých 64-och rodín na Bambuskách mám u každého dvere otvorené. Ale viem, že je tam dosť veľa takých, že nemajú problém a už sa naozaj poznáme s väčšinou tak, že ja sa cítim bezpečne a bez problémov prijímaný. A to je jedno, či tam idem počas dňa, alebo sa tam zastavím potme večer, keď niečo treba vybaviť. Viackrát sa potom oni už na nás obrátili s tým, že potrebovali niečo požičať. V škole máme taký prístrešok a také tie pivné sety, takže keď mal niekto štyridsiatku, tak som to naložil do auta, doviezol, požičali sme to tam, porozkladali...Takže keď si tam a keď ťa je vidno, nemám absolútne pocit, že by som sa tam cítil nie bezpečne. To isté platí aj o tých našich ostatných dobrovoľníkoch, ktorých tam máme. Skôr opačne, keď sa mi pár krát stalo, že ja som potreboval niekde odbehnúť a povedal: počúvajte, chalani, tu sú tri baby a odveďte ich potom tam za Brantner. A vedel som, že naozaj budú v bezpečí, úplne v pohode a nikomu sa nič nestane.

Tu skúsime vnoriť takú skúsenosť, ktorú majú naši rešpektovaní dokumentaristi. Jaro Vojtek, už momentálne pán docent na VŠMU, ktorý učí dokument. Už keď začínal s tvorbou tu v Martine tak hovoril o tom, že sa musí s tými ľuďmi ísť tam, kde točí, zžiť úplne tak, aby ho nevnímali s tou kamerou a štábom. Buď chodil sám, alebo chodil s dvoma-troma ľuďmi. A až vtedy, keď akákoľvek komunita, alebo dajme tomu jeden človek ho prestali vnímať a brali ho ako skriňu, ako nábytok, tak vtedy sa otvorili a rozhovorili. A vtedy nastupuje tá akceptácia. Jaro hovorí svojim študentom aj to, že je to veľmi náročné z časového ale aj iných pohľadov. To isté vravel aj pán režisér Pekarík, ktorý natočil unikátny dokument Hluché dni a vyhral festival Jeden svet. Roky chodil do osád na východnom Slovensku a točil dokument o hluchonemých rómskych deťoch. A on sa musel ako biely človek zžiť s komunitou, aj s dospelými, aj s deťmi. Tomáš, určite je to náročné a moja otázka smeruje k tomu, či ešte vydržíš pokračovať v tomto projekte? Máš ešte čas, chuť a energiu pokračovať? Pretože môj názor je taký, že táto nominácia bola určitým pomerne vysokým vyvrcholením toho projektu a takým fakt top prestížnym ocenením...

Vieš čo, mňa to neunavuje, táto robota, skôr opačne, mňa to akože teší popri tom všetkom ostatnom, čo mám. Okrem toho, že nestíham. Sme si už stokrát hovorili, však si sadnime, pripravme kopec aktivít, ešte toto by sme chceli robiť. Nikdy sa k tomu nedostaneme, cez ten týždeň to väčšinou dopadne tak, že 13:50 skončíme školu, zbalím rýchlo tie erárne veci, korálky, šnúrky, puzle, futbalovú loptu a utekáme tam. Ale vždycky sa prebavíme, párkrát sa stalo, že to Komunitné centrum bolo zavreté, lebo...lebo. Tak sme sa išli prejsť, pozbierali sme šípky, pokecali sme a tie vzťahy sa dajú budovať. Čiže mňa to teší, tá robota, nehovorím, že vždy cítim zadosťučinenie, skôr opačne. Prídeš v piatok o pol piatej a si už vyflusnutý z toho všetkého, po pracovnom dni ešte taký nápor detí. A každé sa s tebou chce rozprávať a každé to chce hneď a je to najdôležitejšie. Pretože ako môžeš zaväzovať tie šnúrky niekomu inému keď to on teraz hneď potrebuje a tak ďalej...čiže je to únavné fyzicky, ale mentálne ma to baví. A práve tým, že som tú komunitu spoznal troška bližšie a že tam mám vytvorené vzťahy, aj s dospelákmi už, tak nemám dôvod z toho teraz odchádzať. To absolútne nie, že buchnem za sebou dvere a odídem, to v žiadnom prípade. A keď si hovoril o tom zžití sa s komunitou, ja vnímam ako jeden zo zásadných problémov Bambusiek možno v porovnaní s inými osadami to, že toto je také umelo vytvorené gheto a neexistuje to dlho, od takého 98-99, keď vlastne to bolo postavené. A tí ľudia tam boli vysťahovaní. A chýba tam osobnosť vajdu. To znamená niekto miestny, koho by miestni rešpektovali, ale hlavne nie je to o tom, že by tam robil policajta. Ale že mu na tom záleží a má tú prirodzenú autoritu. A teda v slabej chvíli aj mne niektorí povedali, že choď to robiť ty. To je úplne naivné, lebo ja tam nebývam, ja tam nežijem. Ja stále bývam v tom svojom normálnom, klasickom ale nazval by som to luxuse. Ja mám normálne doma tri fázy elektriny, ja nemám problém, že či mi pôjde chladnička, alebo práčka. Ja mám doma plynové kúrenie, síce si rád v krbe prikúrim, ale nie som odkázaný na to, aby celú božiu zimu v tých gamatkách a nezateplenom unimáči som rúbal tie okenice a posielal svoje deti, aby išli prikúriť. Ja mám ten luxus, že mi doma normálne tečie teplá voda, 365 dní v roku...Ja poznám trocha tú komunitu z toho času, čo som tam, ale ja som tam 3 hodiny týždenne. Ja tam nie som cez noc, ani pri manželských hádkach, ja tam nie som pri rozvodoch, ani pri tom, keď tam niekto otehotnie ako 14-ročný, ja tam nie som, keď niekto zomrie...proste ja nie som súčasť tej komunity. Ja som iba externista, ktorému leží na srdci tá komunita a v rámci tej trošky, ktorú môžem, tak sa snažím nejakým spôsobom tam pozitívne vplývať.

Tomáš, takže hýbeš sa na Bambuskách roky, čo je dobré, máš objektívny pohľad zvonka a máš aj isté informácie zvnútra. Čo je podľa teba najväčší problém segregovaných rómskych komunít na Slovensku?

Poznám tak bližšie v podstate len túto jednu, tak neviem rozprávať za iné. Ale myslím si, že základný problém je tá segregácia. V tomto prípade si myslím, že za to môžeme my. To znamená to, že my sme tu v Martine umelo vytvorili gheto a ľudí, s ktorými bol problém, tak sme ich všetkých vysťahovali na jedno miesto a neviem, čo si mysleli tí páni a dámy, čo toto vymysleli...ale to, že vytvorím umelo gheto, o ktoré sa poriadne nestarám, to znamená neodhŕňam sneh, neodvážam odpad, nesvietim, nie je to pod kamerami a elektrika naťahaná načierno kade-tade, policajti mestskí prídu iba keď horí, alebo niekto zomrie. A postavil som nejaké prechodné bývanie, za ktoré vyberáme ťažké nájomné, ale pritom je to 15 rokov po záruke a plesnivé a hrdzavé. V podstate vytvorili sme gheto – strašne nerád to nazývam „problém“, ale: vyrobili sme problém a ten problém rastie. Pretože tá populačná krivka je taká, aká je. Však ty tiež veľmi dobre vieš, že na jednu bytovú jednotku v Martine býva tuším priemerne 2,6 alebo 2,7 obyvateľa a na Bambuskách je to presný dvojnásobok, čiže tuším 5,6 a tie bytové jednotky sú pritom podstatne menšie ako tu. To znamená, že teraz ako ja pozerám po tej ulici, je tam strašne veľa puberťákov, ktorí teda majú sexuálny drive a to množstvo ľudí, ktorí tam budú bývať, bude rásť. A mám pocit, že my sme za tých 20 rokov ani nenašli, lebo nehľadali a mali by sme veľmi intenzívne hľadať riešenie, ako segregovanú skupinu, ktorú my sme segregovali, ako ju integrovať. To znie ako fráza teraz, ale jednotlivé konkrétne kroky na to, aby sme našli spôsob...Teda za mňa najlepšie riešenie? Zobrať buldozér a celé Bambusky zrovnať so zemou a nájsť spôsob, ako týchto obyvateľov mesta Martin dostať inde, ako za plot verejnej skládky odpadu. Niekde, kde bude tečúca voda, áno, je to veľká investícia, bude to veľká robota, ja nehovorím, že to bude ľahké...ale tí ľudia sú v podstate zdevalvovaní tým, že sa nestarajú o ten priestor. Ale povedzme si, o hentaký priestor by som sa naozaj ani ja nestaral, nikto by sa o taký priestor nestaral, pretože ten priestor nie je jeho. Platí zaň vysoký nájom, za ktorý v podstate žiaden servis nedostáva. A povedzme si, 400 ľudí je dosť veľká komunita na Martin a ako ich teda integrovať, nie do majoritnej spoločnosti, ale normálne dovnútra mesta.

Tomáš, keď som sa rozprával s Fedorom Gálom v súvislosti s Novembrom v Prahe, tak sme hovorili aj o tom, a je jedno November-nenovember, sú ľudia vo svete, Európe, Čechách aj na Slovensku, v takzvanej prekérnej situácii. Teda vylúčení z majoritného obliga spoločnosti a majú nejaký problém, s vodou, bývaním, životom, so zamestnaním, s dlhmi...Máš pocit, že aktívna práca ľudí, ktorí dobrovoľne pomáhajú takýmto ľuďom na Slovensku dokáže podať – ako Fedor hovoril – pomocnú ruku a vytiahnuť ich odtiaľ von?

Keď ľudia videli ten záznam na Dvojke z Roma Spirit, tak možno videli to, čo ja...pre mňa najsilnejšie príklady toho, ako sa to dá robiť systémovo, sú práve tie obce. Boli teda nominované obce, ale tam to znamenalo, že sa musel v obci nájsť starosta, ktorému to leží na srdci a ktorý niečo seriózne spraví. A aj radikálne kroky. Proste obec, v ktorej býva veľká rómska populácia, s miestnymi sa dohodli, že 80 načierno postavených chatrčí a stavieb zbúrajú, ale nájdu spôsob, ako tým ľudom dať zamestnanie, ako ich zamestnať na mestskom úrade, ako z nich spraviť miestne hliadky, ako z nich spraviť dozor...jedného spravili vicestarostom a je buď vajdom, alebo minimálne terénnym sociálnym pracovníkom, komuniťákom, ktorý tam ale žije spolu s nimi. Teda nie ten komuniťák, ktorý príde do roboty a odpípne sa, keď mu skončila pracovná doba, ale komuniťák, ktorý je tam. Takže pre mňa sú tie najsilnejšie prípady tie, keď je tam úradník – v dobrom zmysle povedané – ktorému to leží na srdci a investuje do toho naozaj kopec, kopec energie a svojho času. A hľadá spôsob, ako aj ľudí z komunity zapojiť do toho, aby tá komunita fungovala. A teda my vidíme príklady, ako aj Ravasz povedal, keď sa to dá tam a tam, v Spišskom Hrhove, Dobšinej, tak sa to musí dať aj inde. Lebo to boli podstatne horšie miesta, čiže percentuálne tých 400 ľudí na Martin, keby sme zobrali ešte k Bambuskám aj Ambrák, tak to nie je až tak veľa. No a keď sa to dá tam, kde je Rómov podstatne viac, tak sa to musí dať aj u nás.

Za rozhovor srdečne poďakoval Ján Schneider

Foto: archív Tomáša Gulána