Najprv vymenil husle za kontrabas a potom Slovensko za inú krajinu. Konkrétne Nemecko a Švajčiarsko. Vo svete vážnej hudby patrí doslova medzi superstar. Jeho prácu si všimol aj tím prezidenta Slovenskej republiky Andrej Kiska, ktorýho začiatkom januára ocenil Pribonovým krížom I. triedy.
Žilinčan Roman Patkoló (36) je synom koncertného majstra komorného orchestra v Žiline. Napriek tomu, že vypredáva koncertné sály a jeho albumy idú medzi fajnšmekrami na dračky, stále zostáva skromným chlapcom zo Žiliny, o ktorom ani domáci veľa nevedia.
Čo privedie mladého človeka ku kontrabasu? Gitara sa ešte dá pochopiť, ale kontrabas?
Keďže som mal otca huslistu, niekdajšieho koncertného majstra Štátneho komorného orchestra Žilina, chcel som aj ja okúsiť klasickú hudbu.
Takže rodinná anamnéza. Nikdy vás nelákal aj iný hudobný nástroj?
Nie. Pre mňa nebol podstatný konkrétny hudobný nástroj. Sústreďoval som sa na hudbu ako takú.
Vaša hudobná kariéra vystrelila raketovo, v zahraničí si vás všimli v pomerne mladom veku, na Slovensku však o vás až taký záujem nebol. Platí teda, že doma nikto nie je prorokom?
Tým, že som žil v zahraničí, tak to pre mňa vlastne ani nič zvláštne nebolo. V poslednom čase sa však čím ďalej, tým viac snažím vystupovať aj na slovenských pódiách. Som vďačný, že som v domovine mohol odpremiérovať Koncert pre kontrabas a orchester významného slovenského skladateľa, Pavla Kršku. Ten je, zhodou okolností, tiež Žilinčanom. Samotný koncert sa odohral pod taktovkou ďalšieho Žilinčana, dirigenta Lukáša Pohůnka. Tiež som vďačný, že som mohol odpremiérovať 15 skladieb geniálnej martinskej skladateľky Kamily Simonovej.
Už vo svojich 24 rokoch ste sa stali profesorom hudby. Čo ďalšie vás okrem odovzdávania hudby napĺňa?
Pravdou je, že sa aj ja dokážem od svojich študentov veľa naučiť. Znie to ako úplné klišé, ale nie je to len klišé, naozaj to funguje.
Ako vyzerá harmonogram kontrabasistu? Koľko času učíte, koľko koncertuje a koľko cestujete?
Učím len jeden deň v týždni. Zvyšok času trávim na koncertoch - v orchestri hrám komornú hudbu a na sólové koncerty veľa cestujem, čo mi zaberá dosť veľa času. Minulý mesiac som absolvoval 12 letov. Samozrejme, pri takej záťaži si doprajem porciu voľna.
V minulosti ste dostali šancu uchádzať sa o angažmán v Newyorskej filharmónii. Zabránil vám v tom však kuriózny problém…
Áno, zabránil mi v tom nový zákon o povolených, resp. nepovolených hudobných nástrojoch pri transporte v lietadle. Keďže som nemohol s nástrojom odcestovať, nedostal som sa ani na konkurz.
Nedávno ste dostali od prezidenta SR Andreja Kisku Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj. Prekvapilo vás to?
Jednoznačne. Spočiatku to bol pre mňa obrovský, ale pozitívny šok. Neskôr, keď emócie opadli, to bola veľká česť a potešenie, ktoré mi dodávajú motiváciu a inšpiráciu pri ďalšej práci.
Aj ste sa stihli porozprávať s prezidentom?
Áno, šancu som dostal. Pre mňa to bol krásny zážitok. Za ocenenie som sa mu úprimne poďakoval.
Ako ste sa vlastne o ocenení dozvedeli?
Zavolali mi z kancelárie prezidenta. Bol to šok, ako som hovoril.
Viac ako 13 rokov žijete vo Švajčiarsku. Čo vám najviac chýba z rodnej Žiliny?
Rodina, jedlo, mesto, Rajecké Teplice, kamaráti. Preto sa snažím chodievať domov tak často, ako mi to čas dovoľuje. Počas letných prázdnin sa snažím byť mesiac a pol nepretržite v Žiline. Detstvo aj študentské časy na strednej škole boli perfektným obdobím. Preto sa vždy rád vraciam domov.
Vaše povolanie vás dostalo do mnohých kútov sveta. Poznajú v zahraničí Slovensko?
V Európe vie prakticky každý, kde sa nachádzame. Ale v USA sa stáva, že ľudia patriaci do staršej generácie nevedia, kde je Slovensko. Preto im musím pripomenúť, že sme boli kedysi Československom. Keď sa na to pozriem globálne, myslím si, že za tak relatívne krátky čas existencie samostatného štátu, sme vo svete zaujali celkom slušnú pozíciu. Sme členmi Európskej Únie, či NATO, máme rozvinutý automobilový priemysel, vynikajúcich športovcov, lekárov, umelcov, ale napríklad aj vedcov pracujúcich v špičkovom atómovom centre – CERN, ale naši ľudia pracujú aj pre NASA v USA.
Ste špičkový profesionálny muzikant. Ako vyzerá taká príprava hudobníka na koncert?
Je tam viacero faktorov. Samozrejme, podstatné je cvičenie, cvičenie a cvičenie. Dôležitý je však aj výber jasného konceptu interpretácie.
Čo to znamená? Či to zahrám sucho alebo naopak nahnevane?
Zvládnuť techniku je jedna a základná vec. Dôležitá je však aj interpretačná štylistika danej skladby.
Ale čo si pod tým máme predstaviť?
Dobre poviem to inak. Cieľom je aspoň približné odovzdanie posolstva daného skladateľa. K tomu vlastne patrí aj naštudovanie si životopisu skladateľa, ako a analýza jeho tvorby. A áno, emócie sú veľmi dôležité, len treba nájsť spôsob, ako ich dostať k publiku.
Už sa vám stalo, že ste to s „emóciami“ prehnali a odniesol si to kontrabas?
Stalo sa mi napríklad, že sa mi raz zlomil sláčik, a to v priamom prenose koncertu, ktorý vysielala nemecká televízia. Viackrát mi už praskli struny. Vždy sme to však s publikom brali s humorom. Také veci sa jednoducho stávajú. Zrelé publikum to dokáže pochopiť.
Keď už sme hovorili o vašom kontrabase, nevyzerá, ako taký obyčajný nástroj z hudobnín...
Lebo ani nie je. Zabezpečila mi ho Anne-Sophie Mutterová (slávna nemecká huslistka) a Sir André George Previn (americko-nemecký skladateľ). Pochádza z roku 1725. Vyrobil ho taliansky nástrojár Niccolo Gagliano, predtým tento kontrabas patril významnému dirigentovi a hudobníkovi Sergejovi Koussewitzkemu. Bol dlhoročným dirigentom Bostonského symfonického orchestra.
Hovoríte to ako nič a pritom sú to veľké veci. Asi majú ľudia pravdu, že ste stále mimoriadne skromný. Je aj táto vlastnosť príčinou vášho veľkého úspechu?
Tak to ja posúdiť neviem (smiech). Osobne si však myslím, že nič, čo je opakom skromnosti, by nemuselo byť zárukou alebo cestou k úspechom.