Sériu exkluzívnych rozhovorov Rómskej tlačovej agentúry Romata venovaných 30. výročiu Nežnej revolúcie zakončíme debatou s Petrom Cabadajom. Tento človek, statný 50-nik už stihol vyorať pomerne hlbokú brázdu nielen na slovenských kultúrnych, historických, vedeckých, literárnych či publicistických poliach, lánoch a záhumienkoch. Rodák z Terchovej, žijúci a tvoriaci v Martine, neúnavný „kultúrny činovník“, sa s obrovským nasadením, entuziazmom a zanietením usiluje o to, aby bola naša národná kultúra, ale i literárna veda či história stále živšia a viditeľnejšia. S podobným nasadením sa vrhol aj do revolučných dní pred 30-imi rokmi.
Peter, naša generácia päťdesiatnikov zažila revolúciu intenzívne, naplno, aktívne. Ty si taký fenomén, pretože si zažil revolúciu v Prahe, Bratislave, Martine aj Terchovej. Pred tridsiatimi rokmi si sa ocitol priamo na Národní třídě v Prahe...ako sa ti to pritrafilo?
Genéza bola veľmi jednoduchá, ja som bol vtedy čerstvo po vojne a ešte stále vtedy doznievali tie kamarátstva z vojenčiny, či už to boli priatelia z Čiech, Moravy ale aj zo západného Slovenska. A priatelia z Prahy mi 16. novembra telefonovali, že sa tam 17. novembra niečo udeje. Ja som vedel, že bude výročie 50-te smrti Jana Opletala, zatvorenia vysokých škôl v Čechách za protektorátu. Takže to 50. výročie bolo veľký magnet, o to viac, že ja som zažil udalosti Palachovho týždňa v tom roku a takisto aktivity, ktoré s tým výročím súviseli v Prahe, kde bolo pomerne veľké množstvo tých protestov. Tak som sa 17. novembra ráno ocitol v Prahe, som išiel nočným vlakom a mal som teda možnosť s mojimi priateľmi z Prahy absolvovať ten pamätný študentský zraz na Albertove, odkiaľ sme sa potom pohli smerom k Národní třídě. Ja som síce nebol v predných vojoch, ale zachytil som vlastne celý priebeh toho prvého revolučného dňa v Prahe ako aktívny účastník. Videl som na vlastné oči zásah polície, videl som chaos v očiach policajtov, milicionárov, eštébákov, videl som aj pohyb študentov, ale aj disidentov a bolo to fakt ostré. Potom v noci som sa premiestnil do Bratislavy. Tam som od rána zažíval také tie prvé hodiny bratislavského pohybu revolučného. Opäť s kamarátmi z internátu, z vysokej školy...potom akcia v Umeleckej besede no a všetko to skončilo tým prvým väčším mítingom, ktorý sa konal v nedeľu 19. novembra podvečer pred sochou Hviezdoslava v Bratislave, kde už rečnil Milan Kňažko. Ten už potom aj dával inštrukcie ľuďom z regiónov, ako ďalej s koordináciou, ako komunikovať a čo robiť v ďalších dňoch.
Predpokladám teda, že si sa vydal do regiónov, do Martina a do Terchovej, alebo ostal si ešte v Bratislave chvíľu?
Ja som opustil Bratislavu toho 19. po polnoci, mal som ruksak, kde boli také základné tlačoviny cyklostylované, také drobnosti, ktoré už vtedy boli vytlačené na úplne amatérskej úrovni...vtedy nič také, čo dnes poznáme, čo sa tlače týka, neexistovalo...No a prišiel som do Martina v pondelok 20. novembra o pol piatej ráno plný entuziazmu, oduševnenia, hneď som chcel s ľuďmi komunikovať. Ale rýchlo som pochopil, že som sa ocitol v úplne inom svete, kde ešte o udalostiach víkendových v Prahe a Bratislave nemali ľudia u nás ani poňatia. Som si vážne pripadal v prvých minútach, hodinách ako blázon a dokonca na lekárskej fakulte aj ako provokatér, kde ma tak označili. Pretože vtedy akurát vyšla nejaká smernica z ÚV KSČ, že chodia po Slovensku provokatéri a ľudí provokujú k nejakej údajnej revolúcii. To všetko v Martine bolo aktuálne toho 20., ale aj ďalšie dva-tri dni, pretože tuná tá revolúcia bola zložitý proces. Boli to zložité pôrodné bolesti, ktoré mali svoje racionálne zdôvodnenia samozrejme. Vedeli sme, že Martin je mesto, kde bol veľmi silný stranícky aktív, kde fungovali ozbrojené zložky, jednak policajné, vojenské, bola tu fabrika obrovská, kde ľudia nemali tiež v prvých dňoch záujem ísť do revolúcie, tiež z logických príčin, ktorým sme rozumeli. Takže v Martine všetko trvalo troška dlhšie, kým sa vôbec Martin stal tiež centrom revolúcie v tomto regióne našom, turčianskom.
Pripomenieme generáciám, ktoré si nepamätajú: v Martine bola vtedy najväčšia vojenská posádka v celej krajine, takže bolo to tu naozaj také trošku naostro. Peter, ja k tomuto dodám moju osobnú skúsenosť. Ja som zažil revolúciu v Bystrici na vysokej škole a bolo to fakt dobrodružné. My sme mali šťastie v tom, že u nás, vo Véčku vtedy práve, 16. novembra prišla na koncert vtedajšia česká kapela OK Band. A pán Kočandrle, šéf kapely mal priame informácie z Prahy, takže sme mali na vtedajšej Pedagogickej fakulte informácie, že sa niečo deje a hneď sa to pomerne rýchlo rozbehlo. S tým, že potom nastúpili študentské pochody od internátov a od fakulty do mesta a už sa toho chytili herci, ekologickí aktivisti, samozrejme náš priateľ Boris Kršňák bol vtedy veľmi aktívny v Bystrici aj vo Zvolene a už to proste išlo. No a 21. novembra som prišiel do Martina s trikolórou, vystúpil som na stanici a som sa prešiel do Žaby. Pre nepamätníkov Žaba bola na rohu pri divadle v Gašparíkovom dome, bola to vychýrená krčma v centre. Pretože bola zima a pľušť, ja som tam zašiel na kávu, s trikolórou na hrudi a som sa hneď vo dverách musel otočiť, pretože sa postavili takí mocní chlapi v montérkach, robotníci...a ja som sa vtedy spätil a si povedal, že to tu asi zatiaľ ešte nedošlo...Takže mám taký podobný zážitok, ako si mal ty, keď si dorazil z Bratislavy, tiež plný entuziazmu. A presne ako si hovoril, trvalo to pár dní, kým sa to tu v Martine celé zmobilizovalo. Aký bol potom z pohľadu tvojej osobnej skúsenosti ďalší vývoj? Mňa napríklad zaujíma aj to, čo sme aj sledovali so spolužiakmi v Bystrici, ktorí boli z celého Slovenska, že ako až postupne sa to dostávalo do regiónov...
Ešte skôr, ako na to odpoviem, treba spomenúť dátum 16. november a Bratislavu, kde sa konalo stretnutie, nebol to míting, bolo to také stretnutie vysokoškolákov bratislavských. A tí sa rozhodli ísť v sprievode pred úrad vlády a chceli poukázať na otázku školstva na Slovensku. A žiadali jeho reformu. To bolo vlastne deň pred 17. novembrom v Prahe a som rád, že počas tohtoročného jubilea sa tento dátum spomenul. Lebo svojím spôsobom, keď to zoberiem z môjho pohľadu, revolúcia začala 16. novembra v Bratislave, o deň skôr, ako v Prahe. A dokonca v tom sprievode študentov bratislavských vysokých škôl 16. novembra bolo aj pár Martinčanov, ktorí moje slová potvrdia. Teda že deň pred pražskými udalosťami sa v Bratislave konal pohyb, na ktorý museli vtedajší mocní na Slovensku reagovať. A reagovala aj Slovenská televízia, troška rozpačito, ale z toho priniesla zábery a z nich bolo zrejmé, že študenti už sú naladení revolučne. Aj keď ešte neodzneli nejaké vyhranené politické deklarácie, ale z ich slov už bolo cítiť, že niečo visí vo vzduchu. A ten ďalší deň to už vlastne preklincoval, povedané troška expresívnejšie. Pokiaľ ide o ten samotný posun aj tu v Martine a potom smerom ďalej, treba ešte jednu vec povedať. Ty si spomenul správne veľkú vojenskú posádku, plus fabrika veľká martinská, Turčianske strojárne. Ale ešte jedna dôležitá skutočnosť tu bola, ktorú som si tiež uvedomil v tých prvých dňoch. V Martine bolo veľa ľudí po auguste 68 odstavených zo svojich robôt aj z verejného života a desiatky turčianskych rodín počas celej tej éry normalizácie veľmi trpeli. A práve títo ľudia, ktorí boli poznamenaní osobnou skúsenosťou a traumou z augusta 1968 nemali v prvých dňoch tu v Martine a Turci vôbec záujem s nami komunikovať. Lebo ich strach pramenil práve z toho, že oni už sa raz ako mladí vzbúrili a dopadli veľmi zle. V zmysle ohrozenia vlastnej existencie a aj svojich rodín. A takých ľudí bolo v Martine a Turci veľké množstvo. Najmä z radov intelektuálov, ktorí boli vyhadzovaní z Matice, z múzea po roku 68 a títo ľudia v prvých dňoch nemali vôbec energiu, chuť a ani záujem sa angažovať. V Martine bolo cítiť všade strach, takisto aj v dedinách a menších mestečkách, to bolo evidentné. V Terchovej to bolo o tom, že ľudia, ktorí viedli vtedajší Národný výbor boli ľudia rozhľadení a mali výsledky. V Terchovej tá výmena stráží prebehla absolútne nežným spôsobom. Keď sme si to vydiskutovali s vedením, to nemalo nijaký problém a dokonca my sme ponúkli vtedajšiemu dlhoročnému predsedovi Národného výboru, aby bol naším interným poradcom, čo sa aj stalo. Takže v Terchovej bola výmena stráží absolútne nežná, možno najnežnejšia, ako len mohla v danej chvíli byť. Takže taká je moja skúsenosť z Terchovej, kde to fakt prebehlo tiež revolučne, tiež tam bolo všetko možné, čo malo byť, oduševnenosť, iskrivosť, naivita, iluzórnosť, ale aj tá nežnosť v tej koncovke záverečnej. A tak to bolo možno aj v iných dedinkách, obciach, aj keď to už nemám tak zdokumentované, ako Terchovú, kde som sa angažoval tiež, v mojej rodnej obci.
Peter, keď som sa rozprával s Fedorom Gálom v Prahe, tak on to samozrejme celé zhodnotil aj z odstupu, aj s tým svojím príslovečným espritovým nadhľadom...no a keď som sa ho opýtal, že ako to je s tou pravdou a láskou, či teda zvíťazila, alebo nie, tak mi povedal takú zásadnú vec: že on nikdy netvrdil, že tá pravda zvíťazí. Ale vždy tvrdil a stále tvrdí, že o tú pravdu treba bojovať. A to je vlastne jeho odkaz aj tým ďalším generáciám, že pravda si zaslúži, aby sme za ňu bojovali. Takže aký je tvoj pocit – to bola tiež jedna z otázok, ktorú som položil aj Fedorovi aj Milanovi Kňažkovi – je čo oslavovať po tých 30-ich rokoch?
Vždy takéto oslavy vyplavia kadejaké tendencie, vyplavia veľa oportunizmu niekedy, neúprimnosti, tendenčnosti, aj takej politiky na taký slovenský spôsob...ale ja si každý rok November pripomínam a nikomu nevnucujem môj pohľad a moju predstavu na tento výnimočný okamih a udalosť našich novodobých dejín. Áno, je čo oslavovať, minimálne skutočnosť, že sme sa tí aktéri, alebo tí ľudia, čo to prežili, ocitli vo víre udalostí. Že sme mali možnosť prežiť na vlastné oči, uši a zdravie tú atmosféru. Mňa nikto nepresvedčí, že tá obrovská masa ľudí na českých a slovenských námestiach bola niekým zmanipulovaná. Že boli niekým vedení, že to bol nejaký komplot, konšpirácia bohvieakých temných štruktúr a síl. Jednoducho toto ja neberiem a keď sa k takej debate dostanem, radšej buď mlčím, alebo z tej debaty odskočím. Z môjho pohľadu samozrejme nie všetko sa naplnilo, o čom ľudia snívali, ale na druhej strane budem vždy tvrdiť: nikdy sa nám nežilo tak, ako tých 30 rokov. Z pohľadu slobody, demokracie, politických slobôd, náboženských, slobody tlače, zhromažďovania, pohybu, trhu. To všetko sú veci, ktoré sú dnes pre mnohých mladých ľudí samozrejmé. Preto nerozumiem, keď sa mladí ľudia kdesi vyjadrujú, že bolo kedysi lepšie...oni o tom nemajú ani šajnu, lebo vtedy vlastne nežili. Takže toto, čo sa dnes prežíva, sa berie ako samozrejmosť a to je najlepší odkaz Novembra. Že hodnoty, ktoré kedysi boli pre nás vzdialené a sme o nich snívali, sú pre dnešnú generáciu absolútne samozrejmé, prirodzené a toto je to, čo považujem za odkaz Novembra 89.
Peter, v Martine si sa spolupodieľal na príprave zaujímavej výstavy, dokumentujúcej revolučné diania v centre Turca...
Na úvod treba azda povedať, že nám v Martine v novembri 89 chýbal dokumentátor martinského revolučného pohybu. Síce inštitúcie mali svojich fotografov, ale obavy a strach najmä v prvých revolučných dňoch boli citeľné. Takže chýba nám dokumentácia, ktorá by zachytila celkovú genézu, ako v Martine a Turci vôbec november 89 prebiehal. Napriek tomu máme celistvo zdokumentovanú jednu veľkú akciu. To bola tá, ktorá sa uskutočnila v sobotu 25. novembra a tá je aj predmetom výstavy fotografií ich autora Juraja Antala. Ten vtedy zdokumentoval pamätný míting na Námestí SNP pred vtedajším Priorom. Je to asi jediná celistvá kolekcia, ktorá dokumentuje druhú najväčšiu akciu v novembri 89 v Martine a je z nej zrejmé, v akých podmienkach Juraj Antal fotografoval priebeh tohto mítingu. V dave vidieť zreteľne ľudí, ktorí tam neboli kvôli revolúcii, ktorí mali iné úlohy, iné poslanie...ale bolo tam vidieť u iných ľudí nadšenie, ale aj obavy, či strach. Tie fotografie možno nie sú stopercentne kvalitné, bolo vtedy otrasné počasie, kombinácia snehu, dažďa, mrazu, vetra sa podpísala pod kvalitu fotografií. Ale ten unikátny dokumentárny rozmer a najmä to, že to máme takto zdokumentované, vyváži úplne všetko, aj nedostatky týchto fotografií, ktoré sú od 16. novembra vystavené jednak na pešej zóne a aj v Slovenskom komornom divadle tu, v Martine.
Tu musím len súhlasiť, silná, autentická výpovedná hodnota fotografií absolútne vyvažuje ich nie stopercentnú kvalitu. Pán Antal, ktorý sa osobne zúčastnil vernisáže výstavy svojich unikátnych fotografií, bol pred 30-imi rokmi profesionálny fotograf, alebo sa rozhodol dianie dokumentovať ako amatér?
Juro Antal je celoživotný fotograf – amatér, ale s istým štatútom poloprofesionalizmu, lebo roky rokúce viedol a dodnes je čestný predseda Fotoklubu Karola Plicku. Vždy manažoval, organizoval miestny fotografický život a je to človek, ktorý je pre fotografiu zapálený. Takže na tých fotografiách vôbec nevidieť, že by ich fotil nejaký úplný amatér. On na to možno nebol pripravený stopercentne, ale vedel, kde sa postaviť a vedel z toho počasia vyťažiť maximum.
Za rozhovor poďakoval Ján Schneider
Foto: archív Petra Cabadaja