Cyklus exkluzívnych rozhovorov Rómskej tlačovej agentúry Romata venovaných 30. výročiu Nežnej revolúcie pokračuje s Milanom Kňažkom. Porozprávali sme sa v Prahe, kde sa aktuálne venuje svojmu hereckému umeniu. Keďže Milan Kňažko bol roky aj aktívnym politikom, debata sa niesla najmä v politických súvislostiach. Slušný, ústretový a príjemný rytier francúzskeho šarmu a espritu, s patričnou charizmou s ochotou zodpovedal všetky naše otázky.
Pán Kňažko, pred 30-imi rokmi ste boli jedným z lídrov a aj tribúnom Nežnej revolúcie na Slovensku. Napriek tomu, v čom dnes v našej krajine a v Čechách žijeme, zrejme máme predsa len čo oslavovať, čo poviete?
No tak keď niekto tvrdí, že nič sa nezmenilo, nemá pravdu. Keď niekto povie, že je všetko v poriadku, tiež nemá pravdu. My sme mali veľké ideály, veľa z toho sa splnilo, ale netrúfam si odhadnúť, čoho je viac, toho splneného alebo nesplneného...Ale mali by sme rozlišovať v tom, že my sme chceli predovšetkým slobodné voľby. To sa podarilo. A za všetko pozitívne aj negatívne, čo sa odvtedy odohralo, nesú zodpovednosť vlády, parlamenty a najmocnejší muži a aj ženy krajiny a to sú predsedovia vlád. Vystriedalo sa 14 vlád, 8 premiérov, politické strany ani nebudem menovať, kto všetko kde, na akom poste zastával záujmy obyvateľov, občanov tejto krajiny...Takže tam treba adresovať svoje sťažnosti aj svoje pozitívne postrehy. Myslím si, že táto cesta, ktorú sme si vybrali, nie je ľahká, vyžaduje si veľa zodpovednosti od každého z nás a vyžaduje si hlavne ľudí pripravených na túto situáciu. My sme sa 40 rokov nepripravovali na to, čo znamená demokracia, aký diel slobody, aký diel zodpovednosti, aký diel znalosti situácie si to vyžaduje od každého z nás. Pretože ako vidíme, máme síce inštitúcie, štruktúry v tejto krajine, no ale nefungujú podľa našich predstáv. Nemôžeme zodpovedne povedať, že všetci tí, ktorí sú vo funkciách, slúžia nášmu štátu. Mnohí si myslia, že vládnu a že sluhovia sme zostali my, tak ako predtým. Ale práve voči tomu je potrebné sa mobilizovať, vnímať to a poznať svoje práva, obhajovať ich každý deň, pretože o ne prichádzame. No takže toto je situácia, v ktorej sme momentálne...my síce nezávislé inštitúcie máme, ale sú naozaj nezávislé? Platí rovnosť pred zákonom, ktorú sme chceli? Platí, že má prednosť odbornosť pred straníckou príslušnosťou? Dnes to nie je len jedna strana, komunistická strana, ale určite je to vládna koalícia a nech každý si odpovie na túto otázku: ako to funguje? Plus ďalšie požiadavky, ktoré sme mali, ako odluka cirkvi od štátu a tak ďalej...No nemožno však povedať, že sme sa niekam nepohli, nezainteresovaný pozorovateľ, ktorý vidí ktorúkoľvek dedinu alebo mesto pred tridsiatimi rokmi a teraz, tak asi ten rozdiel pobadá...no ale nechcem tu robiť prednášky, prepáčte, asi si počkám na ďalšiu otázku, lebo som sa nejako rozhovoril...
Výborne ste sa rozhovorili, pán Kňažko...budem trošku osobnejší: v roku 1989 ste boli rešpektovaná československá herecká osobnosť a prakticky mesiac pred 17. novembrom ste verejne vystúpili proti komunistickému režimu. Ako jediný umelec v Československu ste vrátili titul Zaslúžilý umelec, predtým ste podpísali aj výzvu Několik vět a petíciu za prepustenie slovenských disidentov, teda Bratislavskej päťky. No a o mesiac ste už ako jeden z mála preukázali odvahu, prevzali ste zodpovednosť za budúcnosť ľudí a krajiny a spoluorganizovali ste protesty proti režimu. Stali ste sa doslova hlasom Nežnej revolúcie...predpokladám, že to boli pre vás osobne ťažké rozhodnutia, ale neľutujete ich?
Určite neľutujem žiadne zo svojich rozhodnutí a rád by som zdôraznil, že kedykoľvek som sa rozhodoval pre niečo, tak som to urobil, pretože som bol presvedčený, že to treba urobiť. Najťažšie z toho všetkého, čo ste spomenuli, bolo vrátiť titul Zaslúžilého umelca. Nie preto, že by som sa chcel honosiť akýmsi titulom, ale preto, že som v sebe musel vyriešiť otázku, či ešte chcem robiť svoje povolanie, alebo nie. Vedel som, že ak tento titul vrátim, tak som skončil ako herec. Boli by ma určite vyhodili z národného divadla a nebol by som už nakrútil nič. A ja som nevedel, že o mesiac budú udalosti, ktoré zmenia život nás všetkých a že sa tu odohrá zmena, ktorá sa odohráva možno raz za niekoľko sto rokov. Že sa takýmto spôsobom revolučným, vlastne takýmto zlomom zmení režim, v ktorom sme 40 rokov žili a ktorý sme považovali za večný. To sa do nás aj hustilo počas tých 40 rokov, aj keď tie roky mali tiež svoje etapy, či to boli 50-te roky, 60-te a potom 70-te, takzvaná konsolidácia, normalizácia no a napokon 80-te, ktoré boli tiež rozporuplné...No ale nejdem sa podrobne vyjadrovať k jednotlivým etapám, skrátka bolo to pod vedením komunistickej strany, bol to zločinecký režim, naše „sociálne istoty“ boli obohnané ostnatým drôtom...Takže ak dnes niekto povie, že sa nič nezmenilo, alebo ak povie, že nebolo všetko zlé, tak nemôžem s niečím takým súhlasiť. Pretože nikdy nie je všetko zlé...poznám príbehy z koncentráku, detí, ktoré keď sa po rokoch stretli, tak spomínali s láskou a príjemne na chvíle, ktoré zažili pri oslave Vianoc v koncentračnom tábore...No a potom občas niekto z tých, ktorí na to spomínali, povedal: no a potom Janko odletel na obláčiku, ale ty si Vierka urobila krásnu bábiku z chleba, ty si vystrúhal koníka, no bolo to krásne...Mohli by sme povedať, že v tom koncentráku nebolo všetko zlé, ale bol by to hrubý cynizmus a bola by to bezohľadnosť. A niečo podobné sa odohráva, keď dnes vysoko postavený politik si dovolí povedať, že nebolo všetko zlé...
Pán Kňažko, ako jeden z mála lídrov Nežnej revolúcie ste boli dlhodobo aktívny v československej a slovenskej politike. Okrem toho sa netajíte otvorenými a priamymi názormi na súčasnú slovenskú politickú situáciu. Myslíte si, že 30 rokov po Nežnej revolúcii nastal čas na repete, ďalšiu revolúciu? Alebo sa to na Slovensku a samozrejme aj v Čechách už postupne, snáď nejako prirodzene poberie niekam smerom k tej ozajstnejšej demokracii?
No dnes už nežijeme v dobe, kedy je potrebné robiť revolúciu...aspoň dúfam...Dnes, ako som už povedal, máme slobodné voľby, máme štruktúrovanú politickú scénu, máme slobodu pohybu, máme slobodu vyjadrovania, máme nezávislé médiá a tak ďalej. Len teraz ide o to, či tie inštitúcie naozaj fungujú. Či máme nezávislú políciu, prokuratúru a tak ďalej. Či sú ľudia znovu delení na našich ľudí a ten zvyšok, či už je to ovplyvnené peniazmi, mocou alebo inými vplyvmi, ktoré sú nebezpečné pre demokraciu. A znovu sa teda objavujú akési príznaky možného návratu nejakej transformovanej formy, mierne, jemne odlišnej od tej, ktorú sme už zažili. Takže mali by sme mať otvorené oči a pozorovať, aby sa nám nestalo, že sa nám to nejakým spôsobom vráti. Ja teraz vydávam takú knihu, volá sa S otvorenými očami. Preto, že ja som bol dieťa politického väzňa, nemal som päť, keď otca zavreli a zaspával som s otvorenými očami a muselo byť svetlo, mama musela zapnúť...lebo som stále čakal, že sa vráti otec a kedy sa vráti...Čiže ja v tejto knihe okrem iného hovorím, že my by sme mali mať otvorené oči, aby malé deti už nikdy nemuseli zaspávať s otvorenými očami a čakať, kedy sa ich otec vráti z väzenia. Takže dovolil som si urobiť aj propagáciu tejto knihy, ale v nej určite odpovedám aj na mnoho iných otázok, aj tých, ktoré ste mi položili vy.
Pán Kňažko, určite nie nadnesene, ale prakticky realisticky ste sa nechali počuť, že dozrievanie slovenských občanov a mentálny prerod by mali možno trvať aj 60 rokov. Oslavujeme 30. výročie Novembra a keď to nejako zrátame, tak sa blížime nie k jednej, ale dvom generáciám, ktoré majú niekde v podvedomí zakorenené komunistické myslenie...Je to naozaj také zlé a sme tým postihnutí všetci?
Už Masaryk hovoril, že demokraciu máme, len demokrati chýbajú...No a k tomu sa treba akosi dopracovať, viete? Nejdem tu nikoho menovať, ale môžeme denne, bežne pozorovať, či už medzi politikmi alebo vôbec vo verejnom živote, že nesprávame sa ako demokrati. Nesprávame sa ako občania, ktorí – a to rád znovu zopakujem – poznajú svoje práva a bránia ich každý deň. Nerešpektujeme isté nepísané pravidlá, napríklad že väčšina nemôže všetko. Pretože ak sa rozhodnú, že môžu všetko, tak porušujú princípy, pravidlá, nepísané pravidlá demokracie. A takto by som mohol dlho pokračovať, takže tento zápas, alebo nazvime to procesom, živým procesom, pokračuje ďalej. A je skutočne na nás všetkých, aby sme prispeli k tomu, aby sme sa približovali aspoň nejakým demokratickým princípom tejto liberálnej demokracie západného typu. Pretože potom už je len autokratický režim a to hádam nechceme? Takže musíme sa všetci snažiť. Veľa sa teraz začína hovoriť o tom, že sa rozhoduje v parlamente a máme tu predsa políciu, súdy, prokuratúru, tak načo na ulicu, na uliciach sa nerozhoduje...No toto nám hovorili vtedy komunisti...Nie, treba ísť na ulicu, treba vytvoriť tlak, pretože tí, ktorí nemajú čisté svedomie a veľa ich nemá v tej politike, boja sa, keď verejnosť vystúpi v desaťtisícoch na námestiach a obhajuje svoje práva, žiada to, čo jej patrí. Tento štát je servis, tento štát nie je nejaký vládca, my sme štát a toto si všetci musíme uvedomiť. Ja nehovorím a v žiadnom prípade nepropagujem nejaké násilie, že máme prevracať autá, hádzať zápalné fľaše, ako v niektorých krajinách. To nie. Ale treba jasne formulovať, keď sme za niečo, alebo proti niečomu. Keď vidíme, že nám uberajú naše práva, že často na úkor verejnosti sa tu obohacujú rôzni Bašternákovia...Skrátka „bašternakizácia“ v tejto krajine je v plnom pohybe. A stále vidíme, ja to teda vidím, že súdy nepracujú tak, ako by mali, to znamená v mene a v záujme spravodlivosti a verejnosti. Že prokuratúra je prehnitá od začiatku do konca, že nezávislá kontrola kríva na všetky nohy, na ktorých stojí. A takto by som mohol pokračovať...tak tieto veci treba zmeniť. No, máme voľby, tak dobre rozmýšľajme, koho. Nebude to jednoduché, nebude to ľahké, ale každý sa musí rozhodnúť sám. Ja nie som prívržencom toho, že voľme menšie zlo. Inak to formulujem: voľme tých, ktorí majú väčšiu šancu byť lepší, než tí pred nimi. Ale voľme, určite. No a ako som povedal, zaujímajme sa o verejný a občiansky život ďalej a najmä mladí, je to ich budúcnosť. Viete, teraz som pri tejto príležitosti 30. výročia bol v Mníchove, pôjdem ešte do Bruselu, Paríža, do Košíc. Hovorím to zámerne preto, že chodím tam, kde žijú ľudia od nás. Naši ľudia, naši mladí ľudia väčšinou...my už sme v tej Európe a teraz je potrebné, aby tá Európa bola aj u nás, keď hovorím o akýchsi hodnotách, ale aj podmienkach a pravidlách. A platí celkom určite, že čím viac Európy bude u nás, v tomto zmysle, a v nás, tým menej budú musieť naši mladí cestovať do Európy a hľadať ju niekde inde...Toto by malo byť naším cieľom, aby nie že by odchádzali naďalej, vlastne krv tejto krajiny, mladí a hlavne takí, ktorí sa už nikdy nevrátia. Ale aby sa tí, ktorí už majú isté skúsenosti, ktorí už poznajú ako to chodí v krajinách, kde platia pravidlá, aby sa vrátili domov. Táto krajina ich naozaj potrebuje a všetci tí, ktorí budú v blízkej budúcnosti v rozhodujúcich funkciách, by mali pre to všetko urobiť. Aj preto si myslím, že by mali byť mladí aktívnejší, lebo je to ich budúcnosť.
Pán Kňažko, Nežnú revolúciu pred 30-imi rokmi prakticky začali študenti. Aký je váš názor na to, že po tridsiatich rokoch opäť študenti a mladí ľudia, ktorých ste spomínali, mobilizujú ostatných ľudí, aby sa reálne zamysleli nad tým, v čom žijú a organizujú po celej krajine protesty? Budem parafrázovať váš výrok, že dnešní dvadsiatnici vedia o udalostiach spred 30-ich rokov asi toľko, ako ste vy v ich veku vedeli o vojne vo Vietname...teda prakticky nič. Držíte aj vy palce tým mladým ľuďom? Lebo fakt sa snažia veľmi mobilizovať.
Tak toto netreba mladým zazlievať, pretože oni za to nemôžu, že to nezažili. Oni za to nemôžu, že nevedia oceniť slobodu, lebo nezažili neslobodu. Treba im to dopriať, pretože ako zvyknem hovoriť, sloboda je ako vzduch. Slobodne ho dýchame a myslíme, že nám patrí...áno, patrí, je to naše právo, ale neznamená to, že o ňu nemôžeme prísť, ak nebudeme dôslední v istých aktivitách a princípoch, o ktorých som už hovoril. Takže mladí by mali predsa len poznať tak trošku minulosť, lebo ona sa môže vrátiť a bola by to veľká škoda. Takže nezazlievam im to, držím im palce...A keď si teraz spomínam, keď ja som bol mladý a dospelí hovorili: no, my sme boli iní, my sme boli lepší, my sme boli takí a onakí...Nie je to pravda, mladí sú vždy dobrí, treba im veriť a treba sa na nich spoľahnúť. Ale to neznamená, že im netreba nič povedať a že im netreba – nechcem povedať rovno poradiť – ale že ich netreba nabádať k tomu, aby nezabudli, že je to na nich. Že oni na tom budú dobre, ak budú môcť svojim deťom povedať o 30 rokov: toto sme pre vás urobili. Tak my môžeme povedať, že sme prispeli k tomu, že môžete slobodne voliť a slobodne študovať, chodiť po svete...Čo oni povedia svojim deťom? Nech sa zamyslia...
Pán Kňažko, boli ste teda vo svete porozprávať sa s našimi ľuďmi, ktorí tam žijú. Vnímate aj vy, že momentálne v Európe sú, žiaľ, aj tie časy, že okrem populizmu nastupuje aj extrémizmus? Opäť sa to nejakým spôsobom vracia?
Extrémizmus tu bol vždy, je prirodzenou súčasťou demokracie, pokiaľ nepresiahne isté percento. To, že hovorím, že je prirodzenou súčasťou vôbec neznamená, že netreba naň poukazovať a robiť všetko pre to, aby to percento zostalo v nejakých prijateľných číslach. Podľa mňa to nesmie byť viac ako tých 10-15%, v niektorých krajinách to to percento presahuje. Ale musíme si tiež položiť otázku: prečo? Aké sú príčiny? A tie príčiny treba odstrániť. Určite populizmus je jednou z príčin, pretože všade sme svedkami, že sa vyskytujú podvodníci. Bolo by čudné, keby medzi politikmi neboli. A to sú tí, ktorí sľubujú niečo a už vopred vedia, že to vôbec nesplnia. Vlastne oklamú ľudí, to je ako sobášny podvodník, viete? Sľubuje manželstvo a lásku 50-im ženám a je tak dobrý, že ešte aj pred súdom 25 žien hovorí, že to je úžasný človek. No a to je dobrý sobášny podvodník. A takíto „dobrí“ podvodníci sú aj v politike. No netreba im naletieť a treba presviedčať ľudí, ktorí nemajú čas sa venovať podrobnejšie politike, pretože majú svoju prácu. Majú svoje starosti okolo rodiny, zamestnania a tak ďalej, čiže nie je to ich hobby, aby sledovali každý deň politiku a tak naletia často, ako dôchodcovia šmejdom, ktorí predávajú pokútne rôzne výrobky a potom ich chytia za niečo, pretože si neprečítali tie malé písmenká v tej zmluve. No tak podobne aj v politike netreba hlavne podliehať emóciám, treba dobre počúvať, čo hovoria politici a kto to hovorí. Či už v minulosti sa dopustil nejakého klamlivého realizovania svojich výrokov. Teda ten rozdiel medzi slovami a skutkami treba skúmať a treba sa všetkým pozerať na prsty. Pretože peniaze kazia charaktery prierezovo všetkým politikom. Sme svedkami teraz týchto afér a to je možno len stotinka toho, čo sa deje naozaj. Nebuďme optimisti, my nemáme len jeden byt, jedného Kočnera, jedného Bašternáka, to je systém, bohužiaľ. Tam sme dospeli a to si treba uvedomiť a treba sa brániť...možno som trošku odbočil teraz od vašej otázky, ale ja už tak niekedy zvyknem...
Pán Kňažko, v roku 2002 ste skončili s aktívnou politikou, s malou reminiscenciou v 2014-om a tak, ako ste vraveli, že keď ste vracali Zaslúžilého umelca, tak ste fakt netušili, či budete pokračovať a hrozilo, že vôbec nie. Dodnes sa aktívne venujete herectvu, chvalabohu. Náš rozhovor nahrávame v Prahe, kde intenzívne skúšate v Divadle na Jezerce. Môžeme prezradiť našim čitateľom, aké predstavenie chystáte s Jiřinou Bohdalovou a kedy sa môžeme tešiť na premiéru?
Určite, je to v Divadle na Jezerce, kde som už predtým hral predstavenie, ktoré sa volalo Shylock, kde som – a to sa teda musím pochváliť, keď už mám túto príležitosť – v roku 2017 obdržal Cenu Thálie ako najlepší český herec roka. Hrám to v češtine s pani Jiřinou Bohdalovou, volá sa to Gin game a je to už moja štvrtá premiéra v Čechách, ktorá bude 11. decembra. Predtým to bol ešte Picasso v Ungelte a stále hrám teraz v Divadle Bolka Polívku v Brne hru, ktorá sa volá Horská dráha. To zase hrám s Evou Novotnou a Jitkou Ježkovou. To je tiež taká komédia, ale tieto komédie, o ktorých hovorím, sú súčasne aj vážne veci, tragikomédie. Takže mám na repertoári dva tituly, ktoré hrám v češtine tu, v Prahe. Na Slovensku stále hrám v L+S, tam mám dva tituly a ešte mám jedno agentúrne predstavenie s Milkou Vášáryovou, ktoré sa volá Klamstvo. Takže venujem sa naplno svojej profesii a rozvíjam, ako reálne môžem dokumentovať, česko-slovenskú vzájomnosť, ktorá prekvitá tak, ako nikdy predtým v histórii. Niektorí hovoria, že navzdory tomu, že sme sa rozdelili, máme dobré vzťahy. A ja, aj keď sme o tomto nediskutovali podrobnejšie, tvrdím, že vďaka rozdeleniu máme vynikajúce vzťahy. A všetky dôvody na nedorozumenia a prípadné konflikty neexistujú, celkom určite preto. Prirodzene patríme k sebe a je to bohatstvo oboch národov, oboch republík, ktoré si treba pestovať a ktoré si treba vážiť.
Pán Kňažko, srdečná vďaka za rozhovor a nech sa vám darí.
Ďakujem, veľa šťastia vám a vašim čitateľom.
Ján Schneider
Foto: FB Milana Kňažka