Fedora Gála, ikonu Novembra a Nežnej revolúcie netreba predstavovať. Charizmatický, brilantný v úsudku a pohotový v reči, slušný, milý, ľudský, ale v debate aj vášnivý, s hĺbavou pamäťou a schopnosťou dávať udalosti aj s odstupom času a nadhľadom do súvislostí...miestami ironický, priamy, občas prorocký a nadčasový ako starí rabíni...obdivuhodný, múdry, čistý, láskavý človek s obrovskou skúsenosťou, ktorý má stále a vždy čo povedať. Debatovali sme spolu v Prahe, v jednom z takmer „ilegálnych“ priestorov, kde sa môže aj fajčiť...Atmosféra debaty s Fedorom sa, žiaľ, nedá popísať, tú treba len zažiť. Mať možnosť debatovať s Fedorom je vždy priateľský dar, ale aj majstrovská lekcia. Vždy je to ale kóšer, keď sa debata začne a aj končí úprimným, priateľským smiechom.
Fedor, v súvislosti s hustými oslavami 30. výročia 17. novembra si sa vyjadril aj o inflácii pozvaní a žiadostí o vyjadrenia a rozhovory...obaja už máme isto pocit, že bolo povedané všetko...Ja sa ťa skúsim opýtať inak: ako sa máš?
/úprimný smiech.../ Ja ti ešte aj odpoviem na tú prvú časť nepoloženej otázky...Ja mám od 12. do 22. novembra v postate každý deň nejakú akciu. Ale tento rok som sa rozhodol, že to bude také komornejšie. Budem chodiť tam, kde sa ľudia stretnú v nejakej malej miestnosti, alebo v nejakej galérii alebo niekde, kde nebudem mať pocit kladenia vencov a veľkých rituálov a budem sa cítiť ako doma. A toto považujem za svoju povinnosť a aj som si zvolil región, ktorý mi je hrozne blízky. Pôjdem na východné Slovensko, budem kmitať medzi Rožňavou, Sobrancami, Humenným, Košicami. A keď sa ma pýtaš, ako sa mám, tak ti poviem, že ako každý druhý...proste jak sa volá tá...?
Sínusoida?
Jednak sínusoida ale to, čo behá po tých koľajniciach hore-dole v tých cirkusoch...vieš, je to rýchle, raz si hore, raz si dole...ale taký je život a dokonca si myslím, že taký má byť. Z čoho mám naozaj radosť, je jedna taká všeobecná vec: mám pocit, že žijem slobodne a v slobodnom prostredí. To považujem za niečo neuveriteľné...za všetky svoje karamboly životné si väčšinou môžem sám...A druhá vec, z ktorej mám neuveriteľnú radosť, sú moje deti a vnúčatá. Najmä vnúčatá, tam už človek nešpekuluje, to už je čistá láska a neuveriteľný zdroj potešenia pre mňa, keď vidím, jak rastú a jak sa im darí. Ale inak je to hektický život, ale hektický je preto, že mám odjakživa vrtuľu v zadku. To je moja povahová vlastnosť, ja sa tým nechválim, naopak...
Fedor, ak sa pozrieme na dnešok tu v Prahe, v Čechách aj na Slovensku, s takým miernym nadhľadom a asi tak 30-ročným flashbackom: máš pocit, napriek všetkému, že pravda a láska – poviem to tak sprofanovane – zvíťazila nad lžou a nenávisťou? Alebo sa len niekde potuluje po kaviarňach potichúčky spolu s nami? Aký je ten tvoj pocit?
Ja som to už povedal niekoľkokrát a poviem to znova: ja som si nikdy nemyslel, že pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou...nikdy som si to nemyslel, ale súčasne som si vždycky myslel, že to nesmieme vzdať...Že to je nekonečný zápas, že má zmysel ten zápas a že slušní ľudia vedia, na ktorej strane majú stáť, hej? A tam stoja... To znamená, že od počiatku dejín ľudských civilizácií susedí svetlo a tma a bude susediť až do konca dejín ľudstva. Ale to, čo dáva tomu životu zmysel je proste, že to pravda a láska nevzdá...
Fedor, prednedávnom si písal o takom ponurom duchu dnešnej doby, o tom, že sa zdá, akoby sme žili na sude s pušným prachom. No a tých možných rozbušiek je už akosi priveľa: klimatický alarmizmus, ohrozenie národnej identity, štátnej suverenity a podobne...a vytrácajú sa tie ozajstné hodnoty, ale aj taká bežná, všedná každodennosť. Je to také zlé, alebo ako si vravel, nemôžeme to vzdávať spolu s tou pravdou a bude lepšie?
Ale veď ja som to ani nejako zle neformuloval...zle to znie z tvojich úst...Ja si myslím toto: každá kultúra, každá civilizácia žije v cykloch. A keď dospeješ na nejaký vrchol, tak už potom nemáš kam kráčať hore a potom prichádza taký – Česi tomu hovoria „sešup“...ideš dole...Ale toto je odjakživa...To znamená, že pre mňa ten cyklický vývoj nie je žiadna tragédia, je to prirodzený vývoj, prirodzený a to optimistické v tej prirodzenosti je to, že to najlepšie z tej predchádzajúcej civilizácie a kultúry proste prežije, zostane. Ja vôbec nemám strach, že my zabudneme na svoje judeo-kresťanské korene, ja vôbec nemám strach, že zabudneme na antiku a to už je koľko tisícročí...Ja vôbec nemám strach, že zmiznú z povrchu zemského ľudské práva a takéto výdobytky moderného sveta. Z čoho mám strach je, aby proste nebola prekročená nejaká demarkačná línia. Aby tá zmena neprebiehala násilne. Lebo ja viem, čo dokáže zviera v nás. Lebo ja viem, čo sa deje, keď v človeku dostane zelenú tá temná stránka jeho prirodzenosti a to si skutočne neprajem. Neprajem si to preto, pretože s tým mám skúsenosť...veď ja som sa narodil v koncentračnom tábore...95% mojej rodiny pošlo z tohto sveta v plynových komorách a zažil som všeličo za komunizmu, aj potom. Takže to si naozaj neprajem, ale ja nie som pesimista, ani skeptik. Keď poukazujem na ten sud s pušným prachom a na tie rozbušky, tak ja myslím na veľmi konkrétne veci. Pozri sa: na Slovensku máme v parlamente fašistov. Na Slovensku máme u moci oligarchov. Ja teraz hovorím o ľuďoch, ktorí korumpujú, ktorí devastujú tú spoločenskú scénu, ale takých máme aj v Čechách, koľko chceš...Takí sú v Poľsku, Maďarsku, takí sú v Spojených štátoch amerických, všade. Čiže to je to, to je ten večný zápas o tú pravdu a lásku a to svetlo nad týmto svetom. Ale treba o tom hovoriť, dokonca kritický intelektuál by to mal mať vo svojom popise práce. Ja každý deň, keď sadnem za stôl a píšem nejakú glosu, alebo esej, tak som veľmi kritický, niektorí si myslia, že vidím svet čierno. No nie je to pravda, ale keď máme prezidenta v Českej republike, ktorý sa proste správa spôsobom, ktorý ja považujem za chorý a škodlivý, tak to hovorím, otvorene...Keď máme premiéra, ktorý je v nekonečnom konflikte záujmov a bol ešte aj agentom ŠTB, o tom hovorím. To je moje poslanie, to je moja misia, ale to nie je dôkaz toho, že som skeptik a pesimista. Bodaj by takýchto ľudí bolo viac...a už to samotné, že ja môžem slobodne hovoriť aj o ohrození slobody, je dôkaz toho, že žijem v slobodnom svete. Keby som toto rozprával pre 31, 32, 33, 35-imi rokmi, no tak som v base, alebo v emigrácii, alebo boh vie, či žijem...Čiže vážme si to, že môžeme hovoriť kriticky, ale nevážme si to, že túto slobodu využívajú aj hajzli, ktorí klamú, konšpirujú, prepisujú dejiny a nie je ich málo...na Slovensku koľko len chceš...
Nadviažem na prezidentovanie a premiérovanie...čo hovoríš na našu pani prezidentku?
Vieš, ja som...ja som bol takmer v eufórii. Veď si zober tých predchádzajúcich prezidentov, ktorí boli na Slovensku odvtedy, čo sa rozpadlo Československo. Veď to boli amorfní ľudia, bez názoru, boli to ľudia slizkí, problémoví...Musím povedať, že tá rola prezidentská niekedy urobí zo slizkého človeka chlapa. Tak ja si pamätám na jeden výborný prejav Michala Kováča v parlamente, ktorý bol veľmi tvrdý a protimečiarovský...Ale vcelku to boli ľudia nevýrazní. Ale tá Čaputová je ako úkaz, fenomén, ona je charizmatická a súčasne múdra a statočná žena a odlišuje sa od všetkých ľudí v tejto pozícii, ktorých poznám, tým, že ona nevyvoláva negatívne emócie. Ona nevyvoláva pocit ohrozenia, strachu, nenávisti, nerozdeľuje spoločnosť. To neznamená, že nebude mať nepriateľov, ja čítam niektoré statusy na niektorých dezinformačných portáloch, takého Blahu napríklad. To sú hrozné, hrozné veci, čo oni píšu, ale vieme o nich, že sú to šialenci, vieme o nich že sú...
Mešuge...
Mešuge, hej...ale tá Zuzana Čaputová je skvelá. Ale povedal som A: Slovensko má výbornú prezidentku a nebude to mať ľahké, samozrejme. A teraz poviem aj B: aby Slovensko malo výbornú prezidentku, tak najprv sa muselo dotknúť nejakého dna. Veď na Slovensku tri krát vyhral slobodné voľby Vladimír Mečiar...To znamená, že Slováci vedia minimálne od deväťdesiateho druhého roku, čo to znamená. Ale trvalo im to chvíľu, než to pochopili...tri krát vyhral slobodné voľby...to znamená dotknúť sa niečoho, čo je zlé, čo nechcem, čo sa mi bridí, je prvý predpoklad pre to, aby som neurobil tú istú chybu ešte štvrtý krát. A Slováci ju neurobili...a aj toto už som pár krát povedal v českých médiách: ja keď som prišiel do Čiech po rozpade Československa, tak si tu všetci ťukali na hlavu, že či sme blázni, že sme si tri krát zvolili takého človeka, ako je Vladimír Mečiar. Tak dnes si ťukám na hlavu ja, v Čechách, hej, že si zvolili druhý krát Miloša Zemana za prezidenta a že voľby vyhralo hnutie Andreja Babiša, čo je tiež niečo neuveriteľné. To je taký budúci SMER, v inom kabáte...ale to optimistické, čo chcem povedať je, že snáď to neurobia opakovane.
Fedor, tie postuláty toho, čo ty dennodenne dávaš von a komentuješ, glosuješ a dávaš do esejí, sú napríklad aj o tom, že žijeme v dobe marazmu hodnôt a vstáva ten takzvaný prekariát. To znamená ľudia v prekérnej životnej situácii. A to je to semenište extrémizmu, odtiaľ to pochádza celé...a určite, pochopiteľne ako si povedal pred chvíľou, povedal si A, že toto sú veci, ktoré sa dejú a aké je to B? Čo s tým vieme robiť? To znamená, že tým ľudom, ktorí sú v prekérnej situácii, zrejme musíme dať nádej...
Jasne...no tak najprv si musíme povedať, že niektorí ľudia – a nie je ich málo – sú v prekérnej situácii tak trošku preto, že k tomu majú sklon...štát, inštitúcie a občianska spoločnosť proste nezvládne 100% ľudí v prekérnej situácii. Tak keď sa niekto slobodne rozhodne, že sa vrhne proste na šikmé chodníčky, no tak sa tam vrhne a stane sa z neho kriminálnik, alebo súčasť organizovaného zločinu, alebo feťák, alebo čo chceš...Kopec ľudí je ale v prekérnej situácii a nemôžu za to. V podstate tak sa to vyvrbilo, taký bol ich životný príbeh a také boli okolnosti, do ktorých sa narodili...a tam sme povinní podať ruku. Ale to podanie ruky môže mať proste rôzne podoby. Ja som sa naučil - a tiež som to nevedel a dnes už to viem – že pomáhať druhému je niekedy zlé. Pretože už to, že si ty povieš: ja som ten, kto pomáha tomu druhému, už tým sa pasuješ do role nejakého nadriadeného, nejak vyššie...Proste pokiaľ nie si kamoš, pokiaľ nie si parťák, pokiaľ s tým druhým, ktorý je dajme tomu v prekérnej životnej situácii, dávaš najavo, že ty si na tom inak, že ty máš právo ukazovať mu cestu životom, tak to je prehratá partia. Musíš, skutočne musíš byť rovnocenný partner, kamarát, kamoš, súcitiaci a láskavý človek. A toto sa nám nedarí, alebo darí sa nám to málokedy a štátu sa toto nemôže podariť takmer nikdy. Štát je proste anonymná inštitúcia, štát je servisná organizácia. Ja nemám rád, keď sa zbožšťuje štát. Štát je od toho, aby nám slúžil, aby prerozdeľoval nejaké prostriedky, formuloval zákony, dbal o dodržiavanie pravidiel hry. Ale čakať od štátu, aby sa choval ako človek, súcitne a láskavo, sa mi zdá až holý nezmysel. Čiže tu pramení moja viera v občiansku spoločnosť, tu pramení moja viera v obyčajnú ľudskú solidaritu a slušnosť a že sa nám jej nedostáva? No tak nedostáva sa jej ani inde, nielen na Slovensku a v Čechách, Maďarsku a Poľsku...je to vec konkrétnych ľudí...Ja som presvedčený o tom, že slušných ľudí je veľa, ja som presvedčený o tom, že dostávajú malý priestor v médiách, pretože tie majú radšej škandály, katastrofy a „průsery“, jak hovoria Česi. Ale keby ich nebolo veľa, tak by sme žili v úplne inej spoločnosti, by sme si išli po krku každý deň a my si nejdeme po krku každý deň...čiže slušní ľudia vytvoria slušné Slovensko, slušné Slovensko nevytvoríš zvrchu, to nejde.
Fedor, tvoj životný príbeh je verejne známy nielen na Slovensku a v Čechách, si proste človek, ktorý podľa môjho názoru už by sa mohol hojdať v hojdacom kresle a diktovať pamäte, alebo písať scenár filmu...lebo fakt je to obrovský príbeh, ktorý máš za sebou...Ale napriek tomu všetkému naopak: tak, ako si povedal na začiatku, ty máš doslova vrtuľu vzadu a ty si človek, ktorý je dennodenne hlasom, proste dávaš to von. Ešte ťa to baví, alebo už si niekde ďalej? Stále ti to dáva ten pocit, že musíš?
Stále mám pocit, že musím...stále ho mám...niekedy mi stačí, aby som si ráno sadol a pozrel sa, čo je nového vo svete a už mi to turbuluje v hlave. Niekedy mi stačí, aby som si prečítal, že sa Mečiar vracia do politiky, alebo čo zase nahovoril Milan Kňažko, alebo čo vyvádza Okamura v Čechách...a proste sedím a píšem...Ale ja nežijem naozaj tým, že si to rozdávam so svetom, alebo s ľuďmi. Proste rád...ja považujem tvorivosť, kreativitu za životabudič. Pozri sa, ja nežijem vôbec diétne, aby som bol úprimný a nežijem tak od dvanástich rokov svojho života. Ale to, čo ma drží na nohách, to, čo mi umožňuje, aby som mal chuť každé ráno vstať a niečo robiť, je ten pud tvorivosti vo mne. Keby som prestal pracovať, keby som sa hodil do polohy takého by som povedal literárneho dôchodcu, ktorý si ráno vstane a vyloží nohy, alebo okope záhradku, tak to by bol môj koniec, totálny...Čiže je to nejaké to pnutie vo mne...Ja mám kámošov niektorých, ktorí sa venujú tomu syndrómu holokaustu a oni hovoria, že to je typické pre ľudí, ktorí prežili zlé veci v živote. A že vlastne to vyrovnávanie sa s traumou a vlastným príbehom, že je taký motor v nich. Možno to platí, možno to je niečo, čo človek dedí, možno to je niečo, čo človek získava v prostredí, v ktorom vyrastal, možno to je v génoch, alebo kde...a vlastne toto som ja a nie je to zdroj by som povedal plynulého šťastia...Ja považujem šťastie za epizodickú záležitosť a vždycky je kratučké. Ale je to môj život a tiež mi trvalo dlho, kým som pochopil, že vlastne prvým predpokladom pokojnej staroby, lebo ja už som 75-ročný človek, je prijať svoj život ako fakt. So všetkými výhybkami, kľučkami, vzostupmi a pádmi...teda takýto bol, takýto som ho prijal a za takýto som vďačný. Som vďačný zaň, ale že by to bolo jedno kontinuálne šťastie, to by som nerád povedal...
Fedor, vrátime s o tých tridsať rokov nazad. Bol si jeden z tých, ktorí mali odvahu prevziať zodpovednosť aj za iných ľudí a za to, ako sa bude vyvíjať život ďalších generácií...a bolo vás fakt ale málo...bolo vás málo a predsa len ste to dali...Máš pocit, že tá dnešná mladá generácia, ktorá napríklad aj na Slovensku po udalostiach začiatkom tohto roka iniciovala tie protesty v uliciach, že má ten váš – jedna vec entuziazmus, proste ísť a urobiť zmenu - a aj má tú odvahu prevziať zodpovednosť?
Ale áno...ja si myslím, že áno. Ale musím povedať dve veci k tomu áno: povedal si, že nás bolo málo...áno, ale to málo, čo nás bolo, je dnes ešte omnoho menej...je úplne prirodzené, že tie partie, ktoré sa zhromaždia okolo nejakej zásadnej témy, nejakého zásadného problému držia pohromade, kým ten problém žije. A potom sa to rozpadne, každý sa pustí inou cestou a dokonca niektorí prejavia na tej svojej ceste aj by som povedal deficit charakterov a všeličoho...proste moc, prachy a nejaké zažité normy a hodnoty v človeku robia svoje. Takže nás je dnes naozaj omnoho menej, ako nás bolo na začiatku, čo udržujeme ten blízky vzťah. A takto to bude aj s tými ľuďmi, ktorí stoja za Slušným Slovenskom, takto to bude aj s ľuďmi, ktorí v Čechách stoja za Miliónom chvíľok pre demokraciu. A je to normálne, je to prirodzené a je to tak. Ale druhá vec, ktorú chcem povedať: nerobme si ilúzie. V každej spoločnosti sú ľudia, ktorí sú ochotní ísť do rizika, ktorí sú ochotní znášať ťarchu zodpovednosti za druhých a nie za svoju peňaženku a tanier. Tých je strašne málo, sociologické výskumy hovoria, že ich je tak do 5%, ale do 5% dohromady. To znamená, že keď niekto je vedec a príde s niečím novým, aj tam znáša nejaký tlak. Keď niekto je výtvarník, spisovateľ, ja neviem, čokoľvek a príde s niečím radikálne novým, tak to tiež nemá ľahké...Ale dohromady ich je zhruba tých 5%, čo je strašne málo. To kúzlo spoločenského vývoja spočíva v tom, že tých málo ľudí, ktorí prichádzajú a postavia sa do tej prvej lajny, musí mať istý dar, istú charizmu, istý talent na to, aby dokázali získať tú väčšinu. Málokedy sa im to podarí v 1., 2., 3., 4., či 5. kroku. Však Verejnosť proti násiliu prehrala už v druhých slobodných voľbách. Ale tá myšlienka žije dodnes, to znamená, že ide o to, aby tých pár ľudí, ktorí idú do toho, vedelo, pamätalo a aby im záležalo nie na ich osobných úspechoch, kariérach a profitoch, ale aby im záležalo na stope, ktorú po sebe zanechajú. A aby ten ich optimizmus pramenil nie z toho, že im sa v živote podarilo hento-tamto, ale aby ten ich optimizmus pramenil z toho, že za desať, 15, 20 rokov tá stopa bude mať stále nejaký zmysel. Tak ja som si naprosto istý, že stopa, ktorú zanechali muži a ženy Novembra 89 existuje. Ja som si naprosto istý, že November 89 je kľúčová udalosť moderných slovenských dejín. Kľúčová...a zmenila život úplne všetkým, dokonca zmenila život aj tým hajzlom, ktorí dnes kadia na ten November 89. Pretože za neslobodných časov, pred Novembrom 89 by si na režim ani jeden z nich nedovolil otvoriť ústa...
Fedor, je prakticky hanbou, že sa zabúda na to, že počas Nežnej revolúcie a krátko po nej boli aktívni aj Rómovia a menšiny. A to práve vďaka Verejnosti proti násiliu...ako to reálne bolo?
Nám pripadalo úplne prirodzené, úplne prirodzené a ani sme o tom nejako zvlášť nepotrebovali hovoriť, že na kandidátke Verejnosti proti násiliu v prvých slobodných voľbách bola aj Rómska iniciatíva, aj Maďarská nezávislá iniciatíva. Boli tam menšiny a už nikdy potom sa to nepodarilo a zabúda sa na to. Ale pre nás menšiny patrili do spoločnosti úplne rovnocenne, ako ktokoľvek iný a bolo nám jasné, že ak tých Romákov a Maďarov necháme ísť do volieb samostatne, tak nemajú žiadnu šancu. Dostali šancu a tú šancu využili, veď Romáci a príslušníci maďarskej menšiny na Slovensku sa dostali do federálneho parlamentu, slovenského parlamentu a do vlády. Ale nie ako dnes, pod značkou slovenský, maďarský, rómsky, ale pod značkou Verejnosť proti násiliu, pod značkou my, všetci, čo je niečo iného...
Skúsme zhodnotiť to, čo sa, žiaľ, deje v Európe...už sme o tom trošíčku hovorili, že teda z marazmu hodnôt, prekérnych a iných vecí ale aj z nástupu populizmu opäť nastupuje extrémizmus...a tak, ako si povedal, máme na Slovensku parlamentnú demokraciu ale máme v parlamente fašistickú stranu...No kam sme sa to dostali? Ja tomu verím, že si večný optimista a nebudeš tu prorokovať, že celé zle, končíme a apokalypsa, ale ten nástup extrémizmu je zjavný. Ako sa to dá stopnúť, Fedor?
Ále pozri sa, už som to párkrát aj povedal: ja mám dnes pocit, ako keby ten duch doby obsahoval v sebe signály, ktoré zažívali moji rodičia a prarodičia v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Tie národovecké heslá ako za boha a za národ, na Slovensku po slovensky a čo ja viem čo ešte, tie heslá sú dosť známe a to je presne to, čo počúvali moji rodičia a prarodičia. A tí fašisti a tí nacionálni socialisti keď nastupovali k moci, však oni nastupovali v demokratických režimoch a pomaly, pomaly, pomaly ohlupovali, používali sofistikovanú propagandu a lož ako pracovnú metódu. A skončilo to vieme ako. Ale ja by som chcel veriť, že existuje niečo ako kolektívna ľudská pamäť. Že ešte medzi nami žijú ľudia, však ja som jeden z nich, čo prežili nacizmus, čo prežili komunizmus a vedia, kam to vedie. A tí kotlebovci a tí okamurovci v Čechách a tí Orbánovi nohlesdi v Maďarsku a tak ďalej a tak ďalej možno existujú práve preto, aby sme si my uvedomili, že to riziko je stále prítomné. Vieš čo? Spoločnosť bez konfliktov je mŕtva spoločnosť. Spoločnosť, kde neexistuje názorový, hodnotový spor, je mŕtva spoločnosť. My nežijeme v mŕtvej spoločnosti, ale furt platí to, čo som ti už povedal: že existuje nejaká demarkačná línia. A tá demarkačná línia je hrozba násilia. A keď cítiš hrozbu násilia – a ja ju cítim – tak netreba urobiť to, čo urobili naši prarodičia a rodičia. Keď nastupoval nacizmus, tak hovorili, že nikoho vo sne, ani v najhoršej fantázii nenapadlo, že to skončí plynovými komorami. Že to skončí genocídou, že to skončí konečným riešením židovskej, rómskej, akejkoľvek chceš otázky...Tak takto to môže skončiť, to už dnes vieme...to znamená, že treba byť na nohách, treba byť ostražitý a treba si to s nimi rozdávať. Furt, furt...a keďže žijeme v demokracii, tak naším nástrojom, ako si to s nimi rozdávať, je každodenný život. Každodenný život...podať ruku človeku, ktorý potrebuje, aby si mu ruku podal, proste zastať sa človeka, ktorého sa treba zastať...hej? A hodiť do urny hlas po tom, čo človek aspoň 16 minút rozmýšľal na čo, komu a prečo ho tam hádže, hej? Ale keby sa vyhrotila situácia tak, že dôjde k zlému, alebo k najhoršiemu, no tak potom nie je dôvod byť nejakým pacifistom. Treba brániť svoju rodinu, treba brániť svojich blížnych a treba brániť hodnoty, ktoré stoja za to, aby sme ich bránili. To znamená, že treba - a teraz hovorím o krajnom prípade – zobrať do ruky aj zbraň...proste ja už nechcem, aby moje vnúčatá si zopakovali príbeh mojej generácie. A urobím všetko pre to, aby nemuseli.
Presne tak...ako sa hovorí, niet čo dodať...Fedor, srdečná vďaka a osobne ti ďakujem, že si a že bojuješ stále...bolo mi cťou, nech sa ti darí a nech je tvoj hlas počuť aj naďalej.
No, môžem ti len povedať, že ťa čaká, že v 75-ich už budeš bojovať takým miernejším tempom...už človek nevydrží až tak moc.../úprimný smiech/
Ján Schneider
Foto: Ján Strkáč
