• 4U Slovensko
  • +421 911 797 207
  • redakcia@romata.sk

Patrik Banga: u nás je taká kultúrna tradícia byť trošku rasista

Jeden z mála Rómov, ktorý sa presadil v novinárskej brandži, dokonca v Prahe, je Patrik Banga. Má korene na Slovensku, je potomkom známeho rómskeho spisovateľa Dezidera Bangu. Na svoj relatívne mladý vek toho už postíhal a stále stíha veľa. Bol humanitárny pracovník, vojnový reportér,  pracovník na ministerstve vnútra, stále je „ajťák“a webmaster vo vlastnej firme. Píše a moderuje okrem iDNES.cz aj pre rómsky spravodajský server Romea.cz a je odborným garantom Rómskej tlačovej agentúry Romata. Narodil sa v roku 1982, detstvo prežil v muzikantskej rodine na Žižkove. Bol členom kapiel Syndrom Snop,  Gipsy.cz a Trio Romano. S Patrikom Bangom sme sa porozprávali v Prahe, kde žije a pôsobí, aktuálne ako teamleader v internetovej redakcii MF Dnes - iDNES.cz. 

Patrik, ako si sa dostal k práci novinára?

Vtedy som začal písať texty na blog iDNES.cz a oni sa mi ozvali sami, či by som pre nich nechcel pracovať. No a odvtedy tam pracujem, už je to 15 rokov. Ale malo to aj iný začiatok: nejakým omylom som sa dostal do Juhoslávie, v roku 1999, kde došlo ku konfliktu a bola tam humanitárna katastrofa. Keď som robil tie humanitárne záležitosti v Juhoške, tak tam bol akútny nedostatok ľudí, ktorí by mohli odtiaľ podávať nejaké informácie. Vtedy ma objavil nejaký človek, ktorý robil pre medzinárodnú neziskovú organizáciu a nakontaktoval ma na iných ľudí z Českej televízie. Vtedy som sa zo dňa na deň stal spravodajcom Českej televízie. 

Keď tam boli tie nepokoje, určite si vnímal aj tú chudobu a všetko ostatné. Bolo ťažké robiť v takejto lokalite prakticky vojnového spravodajcu?

Tak ono to bolo ťažké hlavne preto, že som bol mladý, dosť mladý a všetko som si to hrozne pripúšťal. Vtedy som videl v decembri nahé deti, ktoré tam  naozaj mrzli...a niekolko dětí tam zomrelo na úplne bežné choroby, zápal pľúc, chrípku a tak. Hrozne som si to bral osobne, tí ľudia fakt nemali čo jesť. Aj som to oplakal. Bola to katastrofa, tam bolo napríklad 25 tisíc utečencov v jednom tábore, všetci bývali v handrových stanoch, tak si to asi vieš predstaviť...choroby, nedostatok jedla, nedostatok hygieny, tam sa vôbec nedalo umývať. Ak niekto nemal žltačku, tak ako keby nebol. V tomto prostredí to bolo úplne šialené. Ale so mnou tam bol jeden Slovák z východu, volal sa Dodo Murín.  Bol to taký môj veľký kamarát a tiež hrozne pozitívny človek. Tak s ním sme to nejako dali dohromady a nejako sme to zvládli. Veľa práce sme tam urobili. Ale sám by som to tam asi nevydržal. Dodo žial bohu zomrel. Je to už niekolko rokov. 

Bolo ťažké z vojnovej zóny, kde bola humanitárna katastrofa, dopraviť informáciu o tom, čo sa tam deje, do českých a iných médií?

No bolo to strašne ťažké, pretože vtedy tam nebol internet, „vytáčací“ internet bol naozaj veľký nadštandard. My sme tam objavili nejakú firmu, ktorá mala pripojenie cez satelit a dokázali sa pripojiť do internetu. Ale predávali to za úplne nehorázne peniaze, tam stálo 10 minút internetového pripojenia celý mesačný plat miestneho robotníka. Neuveriteľné peniaze, oni na tom hrozne ryžovali. Takže ja som vtedy zaplatil 25 dolárov za 10 minút na internete, behom ktorých som musel vybaviť všetky pracovné aj súkromné záležitosti a ešte poslať reportáž. Vtedy som sa naozaj naučil používať klávesnicu a odvtedy mám 180 úderov za minútu, pretože ten internet bol tak drahý, že sa muselo za tých 10 minút všetko poslať. Napríklad posielať fotky vtedy bolo úplne nemysliteľné, my sme posielali len texty a fotky sa posielali po niekom. Keď náhodou šiel niekto z Človeka v tiesni, Červeného kríža alebo inej humanitárnej organizácie, tak sa posielali fotky, teda negatívy v obálke. Pretože aj pošta tam samozrejme tiež neprichádzala do úvahy...Čiže takto to bolo zložité.  

Ako mladý si teda zažil reálnu vojnu...máš nejaký odkaz pre našich mladých ľudí, že prečo tá vojna nemá byť, alebo nech sú k sebe nejako normálni?

To nebola „akoby“ vojna, to bola normálna vojna...tam sa veľa strieľalo a bolo tam veľa mŕtvych a tí ľudia utekali, pretože mali strach. To, že utekali, bol dôsledok vojny, oni neutekali preto, že by sa im chcelo utekať cez hranice a žiť v cudzom štáte. Pre mňa to bola taká životná skúsenosť, že do smrti nezabudnem na to, čo som tam videl a dodnes z toho ťažím. Ale napríklad moje deti už nie sú schopné pochopiť, že niečo také sa tam stalo.

Takže dá sa povedať, že Juhoslávia ti vlastne zmenila život a aj pohľad na ten život, hodnoty...

Úplne mi zmenila život, samozrejme. Pretože keď vidíš niečo, čo si si dovtedy ani nevedel predstaviť...ja som si vždy myslel, že my Rómovia sme chudobní, že nemáme ako chodiť do školy a tak a zrazu som videl realitu: 25 tisíc ľudí, ktorí nemajú čo jesť, nemajú čo na seba a umierajú tam na choroby, na ktoré nám tu stačí si dať dve tabletky a tri dni poležať...Takže ja som tam odchádzal ako chalan, ale nazad som sa vrátil ako chlap.

Čo bolo ďalej po Juhoslávii? Pre ktoré médiá si začal ako prvé robiť doma, v Čechách?

Pre žiadne...začal som pracovať na ministerstve vnútra, práve na odbore, ktorý sa zaoberal cudzincami. Takže som veľa ťažil z tých skúseností, ktoré som tam získal, predával som ich na tom ministerstve. Keď som mal 23, tak som vážne ochorel a naraz som musel zostať doma, čo bolo pre mňa veľmi problematické. Začal som teda písať texty pre Mladú frontu DNES a oni sa ozvali, či nechcem pre nich pracovať. Ja som prikývol na ponuku, bolo to rýchle, na konci októbra som dostal ponuku a v novembri som sa stal členom redakčného tímu Mafry. Odvtedy furt vlastne pracujem na rovnakom mieste, akurát som si na tri roky odskočil do Českej televízie, kde som točil Udalosti, hlavnú spravodajskú reláciu. No a od roku 2016 som už zase nazad na svojom, teda vlastne už nie na svojom mieste, pretože som povýšil o pár stupňov. Ale furt som vlastne v rovnakej firme a ten môj životopis je dosť trápny, pretože ja tam mám vlastne len tri miesta...

Ako to brala tvoja rodina, že zrazu a z teba stal novinár? Lebo v našej brandži je to hneď automaticky že „novinárska krysa“ a proste útoky...Rodina by mala byť tá, čo by ťa mala podržať...ako to teda vnímali ľudia okolo teba?

Jediný, kto to nechápal, bola mama. Pretože nemala vôbec poňatie o tom, čo tá novinárčina vlastne znamená. Ale napríklad moja sestra okrem iného vyštudovala aj masmediálnu komunikáciu, takže tá to chápala. Môj brat je tiež aktívny v médiách, pretože sa živí hudbou a tiež to chápal. Výhoda nás ako súrodencov je v tom, že všetci máme vzdelanie. Teda nemusím nikomu vysvetľovať, čo robím, pretože to každý vníma. Iné to je u českých Rómov, kde samozrejme keď prídeš a povieš, že si novinár, tak oni ťa majú za práskača. Takže udavač, práskač a ja neviem čo...a hlavne po tebe chcú, aby si skresľoval informácie, aby si proste nehovoril pravdu. Pretože si Róm a podľa nich musíš podporovať tú rómsku verziu a v momente, keď to neurobíš, tak je zle. Tak si hneď rasista, gádžo, podlizovač...a koľko ti za to zaplatili...Sa mi napríklad stalo, že som sa zastal jedného herca, ktorý niečo prehlásil v televízii o Cigošoch a Rómom sa to samozrejme nepáčilo. A ja toho človeka poznám a viem, že to nie je žiaden rasista, je to úplne normálny chlapík. Tak som napísal text, v ktorom som to vysvetlil a vrhla sa tu na mňa masa ľudí, ktorí mi nadávali do zapredancov a neviem čoho všetkého...Takže byť novinár...ale nemusíš byť ani novinár, stačí byť vidieť, že si v niečom dobrý, úspešný a tí ľudia ťa vidia a to už je na jednej strane problém. Pretože ťa hneď škatuľkujú ako toho gádža, už pre nich nie si Róm. Si sa vypracoval niekam, ale už si pre nich gádžo, podlizovač, ktorý samozrejme slúži niekomu inému, než Rómom.

Takže je ťažké byť novinár Romák?      

 Je to zložité z tých dôvodov, ktoré som ti teraz vysvetľoval. A potom je tam ten druhý pól, u tej bielej väčšiny. Čokoľvek ty napíšeš ako Róm, tak to pre nich automaticky nie je pravda, lebo ty predsa klameš. Musíš klamať, pretože si Róm. Bez ohľadu na to, že máš 15 rokov praxe a už si sa v tej brandži niekam dostal. A ľudia samozrejme preberajú tvoje informácie, tvoje statusy na facebooku a už si musíš dať pozor na to, čo hovoríš, pretože ťa sleduje spústa ľudí a máš v tom odbore nejakú povesť, ktorú si môžeš veľmi rýchlo skaziť a už si ani neškrtneš. Takže nie je to vždy veselé, tá práca, je to aj o tom, že nikdy sa nezavďačíš každému. Buď sa nepáčiš Rómom, pretože si predajný gádžo a nikdy sa nebudeš páčiť gádžom, pretože si Róm.

Trošku pritvrdíme: my na Slovensku máme ĽSNS a máme s tým dosť problém. Čo v Čechách, je tiež rasizmus a extrémizmus veľkou témou?

Myslíš ako "Kotleba náš vzor"? Isteže to máme aj tu. Mimochodom my sme tu Kotlebu s Rišom Samkom dali zavrieť, kedysi dávno. Normálne sme ho nechali zadržať políciou...takže my máme Kotlebu "skutočne radi", je to naozaj náš "obľúbený politik". Tu v Čechách máme tiež takých. Napríklad DSSS nebo SPD, čo je strana, ktorá je dokonca v parlamente, pretože dostali viac ako päť percent hlasov od voličov. A to sú ľudia, ktorí proste prídu do parlamentu a normálně  povedia, že koncentrák v Letoch nebol koncentrák, pretože to bol pioniersky tábor. Alebo začnú spochybňovať to, prečo sa ten koncentrák vykúpil, pretože sa im zdá, že pol miliardy je strašne moc. Ale kolko tam zomrelo Romov, to nikto z nich nepovie. Organizujú demonštrácie, napríklad na Václavskom námestí, ktoré sú nielen protirómske, ale aj protimoslimské, protižidovské, proti komukoľvek, kto nie je (podla nich) "štandardný" (čítaj ako biely) Čech. Teda rasizmus tu téma samozrejme je, ale keďže nás je dvakrát toľko, ako vás, tak sa to tu tak viac skrýva.

Keď ma zastaví policia na Slovensku (bežná kontrola), tak mi policajti tykajů. Zažil som, že mi aj nadávali, urážali a napadáli ma. Kým nezistili, že som novinár z Čech. Potom prestali.  Tu v Čechách mi policajti netykajú, teda ak, tak len na severe Čiech. Tiež sa mi to tam nedávno stalo.  V Prahe si nikto nič také nedovolí. Takže takto napríklad vyzerá súčasný rozdiel medzi našimi krajinami. U vás na Slovensku je rasizmus viac vidieť, pretože tam sú osady, na ktoré sa dá ukazovať a sú tam hmatateľné príklady. Každý Slovák môže povedať: "Luník IX" a každý vie, čo to je. Zatiaľ čo tu u nás Luník IX nie je, tu je mostecký Chánov, ktorý už zaplať pánboh tiež nevyzerá tak, ako predtým. Takže tu sa to nedá tak jednoducho ukazovať, ako na Slovensku. Ale myslím si, že rasismus je československý problém, taká kultúrna tradícia byť trošku rasista...veď sa pozrite na nášho pána prezidenta... 

Patrik, tvoja obľúbená téma sú aj osady. Ty si niektoré aj pobehal, aký je tvoj názor na to, prečo tam vlastne tí ľudia chcú byť?          

Ja som ale v tomto hrozný radikál, pre mňa je napríklad nepochopiteľné, že prídem do osady, kde je 80% tridsaťročných, mladých chlapov, ktorí sedia doma pred chyžami miesto toho, aby proste šli a zarábali na ženy a na deti. A potom sa sťažujú, že sa majú zle, alebo že bývajú v osade a má im niekto pomôcť. To je taký fenomén, že: "pomôžte nám".  Na internete a Facebooku sa organizujú potom nejaké pochybné humanitárne zbierky a podobně. A pritom sú tam ľudia, ktorí si môžu pomôcť sami, ale to proste nerobia. Keď prídeš do Zborova do osady, tam je to rozdelené na dve polovice. Hore bývajú ľudia v pekných bytoch, kde majú kúpeľne a teplú vodu a dole bývajú ľudia v chyžiach. Rozdiel medzi tými ľuďmi je v tom, že hore bývajú chalani, ktorí od pondelka do piatku robia v Čechách, drú tu na stavbách a posielajú peniaze domov. A dole bývajú tí, ktorí nerobia nič. A tam proste vidíš hneď ten sociálny rozdiel. Kto pracuje, ten má a kto nepracuje, ten nemá nič. Čiže osady sú dôsledok toho, že my sami nie sme schopní s tým niečo urobiť.

My tu furt nadávame na gádžov, že to majú riešiť oni, že je aj jejich problém. Že sedem percent ľudí na Slovensku nemá prístup k pitnej vodě. A že sú v osadách choroby, spomínal som reportáže Erika Hillára, že sa v osadách sami predávajů děti za desať eur  na sex. No ono to samozrejme nešťastie je, pretože tí Rómovia nemajú pracovné príležitosti a čelia predsudkom a majú skutočne problém sa presadiť v tom živote. Na druhú stranu černosi si do roku 1955 nesmeli v Amerike sadnúť v autobusu, pokiaľ tam bol biely človek a chcel si sadnúť.  A potom bol v USA černošský prezident. Od konca segregačných zákonov do menovaní prezidenta Obamu utieklo len 54 rokov. My nie sme schopní zadarmo podporiť ani vlastných kandidátov na poslancov. Pritom máte teraz na Slovensku prezidentku Čaputovú, ktorá je naozaj veľmi prorómska, ako bol u nás Havel. Vy tie možnosti dnes na Slovensku fakt máte, máte romského europoslanca, máte aktívnych ľudí, ktorí tam niečo robia, máte prorómsku prezidentku. Teraz, teraz niečo robte, pretože teraz je ten čas.

Patrik, čo hovoríš na rómske médiá? Je ich málo, alebo veľa? A mali by ísť inakšou cestou?

Rómskych médií je málo. Strašne málo, na to, koľko nás tu je, tak máme médií skutočne málo. V Čechách sa dajú počítať na prstoch jednej ruky, na Slovensku je ich síce veľa, ale žiadne, ktoré by stálo za to. Čiže poďme americkým modelom, ktorý funguje tak, že každá menšina i v tom najmenšom možnom mestečku má svoje periodikum. Hispánci, Číňania, Rusi vydávajú svoje časopisy a každý si ide tú svoju komunitu, tie svoje témy. Ale oni tam majú aj svojich policajtov a funguje to tam. Poďme to robiť tiež takto. Úplne ideálna cesta by bola osloviť rómskych podnikateľov, ktorí majú peniaze a sú schopní znižovať si daňové základy a posielať tie peniaze na dobrú vec. Vo chvíli, keď si zníži daňový základ o 2%, vezme ich a venuje nejakej organizácii. Ak takých podnikateľov bude sto, 150 alebo 200, tak vtedy sa dajú dohromady peniaze na to, aby sa dala postaviť funkčná redakcia. Nezávislá absolútne na štátnych, alebo akýchkoľvek iných zdrojoch. Dá sa nakúpiť technika a dá sa tá práca fakt robiť na nejakej profesionálnej úrovni. Ak budeme závislí len na podpore štátu, alebo donorov, Sörösa alebo kohokoľvek, tak to nikdy nemôžeme dotiahnuť tak, aby sme písali, čo chceme, robili, čo chceme, ukazovali tú realitu, ktorá podľa nás nejako vyzerá. Pretože samozrejme to bude vždy subjektívne, vždy sa ten náš pohľad premietne do toho, ako tá reportáž bude vyzerať. Ale nemôžeme to robiť bez peňazí a nemôžeme to robiť bez ľudí. Musíme sa aj vzdelávať, zohnať na to peniaze a ideálne od Rómov. A to my proste nevieme a to je rozdiel medzi nami a Američanmi.             

Zhováral sa: Ján Strkáč

Foto: archív Patrika Bangu