• 4U Slovensko
  • +421 911 797 207
  • redakcia@romata.sk

Jiří X. Doležal: s náckami to nebol boj, lebo sú to sráči

 

Každý, kto osobne pozná JXD, Jiřího X. Doležala, českého novinára, psychológa, filozofa, milovníka marihuany, bojovníka, fotografa, pre niekoho svojráza, pre niekoho pravdivého človeka a zberateľa trilobitov, vie, že si neberie servítky. Tento necenzurovaný rozhovor obsahuje aj nie veľmi eufemistické výrazy a aj bohemizmy, na ktoré v slovenskom jazyku nemáme vhodné ekvivalenty. Pretože akokoľvek cenzurovať JXD jednoducho nie je kóšer. Napriek zdravotným ťažkostiam bol JXD ochotný s nami v Prahe podebatovať.

Jiří, z môjho pohľadu okrem toho, čo je o tebe roky všeobecne známe, za čo všetko si bojoval v Čechách, tak jeden z tých pomerne intenzívnych bojov bol ten s náckami.

Ja by som to nenazval bojom, pretože na to sú moc veľkí „sráči“. Ja som sa skôr snažil pôsobiť v tejto oblasti ako deratizér.

Takže, ak to môžeme takto nazvať, snažil si sa trošku kynožiť...

Ja neviem, čo je kynožiť...

No deratizér predsa likviduje tých potkanov, tie krysy...

No no no, takže ja som sa usiloval o „vymícení“ neonacizmu v Čechách.

No a ja mám taký pocit, že sa ti to aj nejakým spôsobom podarilo...

Mne nie, mne nie...to si tu dvadsať rokov polícia nevedela poradiť s neonacistickým hnutím a potom bol menovaný úradníckym, podotýkam, premiérom pán Fischer, ktorý z pochopiteľných dôvodov už podľa mena nemal tých náckov moc rád. A do troch týždňov neonacistické hnutie zaniklo a doteraz sa neobnovilo.

Takže to bolo také bleskové...

No to bol taký „fofr“, že...

U nás máme také slovné spojenie, ktoré určite funguje aj v Čechách: politická vôľa. Takže vnímal si to tak, že keď existuje politická vôľa, tak sa dajú takéto veci urobiť?

Neviem o podobnom prípade u nás...ale toto bol fakt „fofr“.

Impulzom začať tvoju deratizačnú misiu bolo, že si stretol človeka, ktorého si náckovia podali...priniesol si nám ukázať aj jeho fotky.

Ja som videl človeka, ktorý šiel v Olomouci do klubu Warumba, čo bol hausový klub a odtiaľ práve vyhodili dvadsať náckov. A oni ho „seřezali“ a brutálne. Ja som s ním hovoril, spravil som tie fotky a povedal som si: tak „kluci“...on bol malý, bezbranný, neozbrojený, tak som si povedal: „tak kluci pojďte na mně“...tak to začalo a bolo to veľmi veselé, až som z toho nakoniec mal „průser“. Pretože ja som nejako okolo seba zhromaždil skupinu mladých počítačových odborníkov. Takže sme niekoľko rokov veľmi presne vedeli, že čo si „soudruzi neonacisté“ medzi sebou píšu emailom. Potom to nejako prasklo, mne polícia zabavila logy a nejako začali „honit“ môjho hackera. Mne teda dali pokoj, ale myslím si, že to bolo nejako trošku na hrane trestného stíhania vtedy...

Rozumiem, takže takto si ich hackol...

Nie ja, to tí „kluci“...

Tak, ako si povedal na začiatku, oni sú natoľko zbabelí, že keď majú s niekým bojovať, tak proste nebojujú...

No, „sráči“ to sú...

A z tej komunikácie, ktorú si so svojimi priateľmi nejako vyčíhal, tak bolo to naozaj o tom, že oni sa potrebujú nejako zgrupovať kvôli tomu, aby mali pocit, že sú silní?  

No jednak a niektorí chceli tiež, aby si „zašukali“...

Áno, ja si pamätám, keď si dával von túto tému, tak to bolo veľmi zaujímavé...

No no, to bol „průser“...my sme im vykradli nejaké emaily a oni si tam posielali fotky, ako spolu „šukaj“. A Reflex to vytlačil a nejako málo sme ich rozostrili. Takže vtedy vážne hrozilo, že nás za túto „bohulibou“ činnosť budú stíhať za šírenie pornografie. Ale my sme nechceli šíriť pornografiu, tam nebol nikto, koho by to rajcovalo v tej redakcii vtedy...ale tie rozkroky akosi málo rozostrili, tak to bolo trápne...ale úprimne povedané, napríklad SA Hitlerove, tak tam to bolo podmienkou kvalifikácie, by som povedal.

Teraz sa ťa opýtam ako človeka, ktorý sa hýbe aj vo filozofii a psychológii, možno z toho pohľadu, že keď nejaká takáto skupina sa hrá naozaj na mocnú skupinu, tak nie je tam to latentné niekde v pozadí, to, čo si ty objavil?

Ako že či sú všetci násilníci buzeranti? Niektorí nie, tá agresia môže prameniť zo „spousty“ príčin. Tu, čo som teda dosť často spozoroval, ospravedlňujem sa, ale bol rómsky pôvod. Jeden sa chudák dokonca myslím v Kladne obesil. Pretože oni keď sa vždycky niekde ožrali a keď si teda ešte netrúfli spolu „šukat“, tak sa aspoň vyzliekli do pol tela a robili si fotky. A bol tam aj nejaký, ktorý hajloval najvyššie, tak si tie fotky posielali a zrazu tým chlapcom došlo, že on je nejaký tmavší. No a potom to teda prasklo, on sa obesil, ja som potom hovoril s jeho nevlastnou matkou. A tá vravela že áno, že jeho maminka bola Rómka a on z toho mal taký problém, že začal hajlovať. Takže aj toto tam bolo...jeden zas bol štvrtinový Žid, ale jemu potom vzali papiere ako potvrdenie, že za to fakt nemôže. No a keď si zoberieš napríklad nejslávnejšieho popierača plynových komôr pána Jiřího Siebra...ten teraz snáď žaluje nejaký židovský časopis, že nie je popierač holokaustu, akurát popiera len tie plynové komory. On je herec a ako majú tí herci zverejnené tie životopisy v tej databáze hereckej, tak tam je napísané, že mal v štyroch rokoch ťažký úraz hlavy...no tak s ním polemizuj, že...

To nejde, tam nefungujú argumenty...pred tými rádovo desiatimi rokmi sa to teda podarilo, bolo to bleskové, ako si povedal. Nakoniec si sa pustil do toho, čo nebolo bojom, lebo je to banda zbabelcov...aký je tvoj názor a pocit z toho, že momentálne – máme to aj na Slovensku v parlamente – zažívame nástup extrémistov fašistických?

No to u nás tiež, ale oni si tieto veci tak akosi strážia...takže ja som zaviedol termín „klaushajlíci“ a je to časť ODS, Václav Klaus mladší, Vandas je registrovaný neonacista, teraz Dělnická strana sociální spravedlnosti, predtým zakázaná Dělnická strana. Tak ten je tam nejako skoro sám. Ten Vandas. V podstate tá klientela neonacistických zoskupení  je dnes prilepená na troch akosi regulérnych politických subjektoch a to je Václav Klaus mladší, „nahnědlá“ frakcia ODS a Okamura.

Ten nástup extrémistov vnímame v celej Európe, nie je to len na Slovensku a v Čechách. Aký máš z toho pocit, Jiří, lebo však je o tebe verejne známe, že tvoj pôvod ťa predurčuje k tomu, aby si nejakým spôsobom sa k tomu mohol a mal vyjadriť?

No ja neviem, ja si myslím, že pôvod s tým nemá nič spoločné...no „serou“ ma, ale oni by ma „srali“, aj keby som nebol Žid...

Myslíš si, že to bude spieť k niečomu takému, že sa budeme musieť nejakým spôsobom zmobilizovať? Lebo ako si hovoril, oni si dávajú bacha...

Je to dobré, ja mám 40 rokov prírodovedné koníčky, takže si myslím, že to ľudstvo nestihne...teraz napríklad ešte dva roky nezaprší v Saheli...

A vymrieme?

No to ešte nie, ale tých jeden a pol miliardy ľudí, ktorí tam už nebudú môcť žiť, príde k nám. No a v roku 2015 Európska únia predviedla svoju akcieschopnosť, keď sa totálne „vysrala“ pred jedným miliónom imigrantov. Až ich príde jeden a pol miliardy, tak sme v „prdeli“.

Tak to bude iné a potom nejakých pár náckov bude už totálne smiešnych...to už nebude problém. Jiří ja ti za celú redakciu a našich priaznivcov ďakujem za to, že si ten boj, ktorý nebol bojom, dobojoval a že to nejako vyšlo...

No ešte k tomu boju: bola beseda o neonacizme tu na ČVUT. A boli sme tam my s Ondřejem Saklem a plukovník Kopečný z protiextrémistického so svojou suitou. Prišli sme na pódium a pozeráme dolu a tam bol celý Národný odpor ako publikum. Tak sme sedeli, rozprávali, čo si o nich tak ako myslíme a potom to skončilo a pán plukovník zmizol i so svojou suitou. Takže my sme vyšli pred ten barák, tam za nami vyšlo asi 30 náckov a my sme boli dvaja. Tak sme si hovorili, že to bude dobré a išli sme. A asi hodinu a pol sme chodili okolo „Kulaťáku“ a oni šli dvadsať metrov za nami a pomaly sa približovali. A v takej situácii musíš ísť pomaly, lebo z rýchlej chôdze cítiť strach. Keď už to bolo asi dvanásť metrov, tak sme sa otočili, ja som si siahol „takhle“, „žejo“, a oni vedeli, pre čo si siaham a zostali stáť. A my sme zase ušli asi desať metrov a oni, ako sme boli o kúsok ďalej, tak sa prestali toľko báť a zase vyrazili za nami. A zase tú vzdialenosť skracovali a normálne my sme okolo toho „Kulaťáku“ s tými „čurákama“ za zadkem chodili hodinu a pol, takže ich to prestalo baviť...      

Za rozhovor srdečne poďakoval Ján Schneider

Foto. Ján Strkáč