Jarmila Vaňová, novinárka, ktorá vymenila žurnalistiku a tvorbu televízneho národnostného programu za terénnu sociálnu prácu na neslávne známom slovenskom sídlisku Luník IX, svoje rozhodnutie spätne neľutuje. Sama hovorí, že nešlo nerobiť sociálnu žurnalistiku, keď sa každodenne stretávala s ľuďmi, ktorí sa nachádzali v zúfalej situácii a sami neverili, že sa dá v ich živote čokoľvek zmeniť.
Ako pre vás bolo náročné robiť kvalitné novinárčinu vo vylúčených lokalitách a rómskych osadách? Prídete tam, niečo natočíte, ale čo ďalej ...?
Z môjho pohľadu to nebolo ťažké. Vylúčené a segregované rómske lokality boli mojím pracovným terénom. Že som Rómka a ovládam rómčinu, mi umožňovalo byť ľuďom bližšie, pôsobiť dôveryhodnejšie, veľa vecí mi nebolo nutné vysvetľovať. Vždy som ale mala na pamäti, že moja etnicita nemôže prevažovať nad profesionalitou. Najdôležitejšie pre mňa bolo ukázať Rómov ako hodnotných ľudí, nebrať im ich ľudskú dôstojnosť. Zo začiatku som sa stretávala s tým, že samotní Rómovia mi hovorili: "Už toľko novinárov tu bolo, a vždy nás len zosmiešnili. Čo vy vyriešite a ako nám pomôžete?" Na to som odpovedala, že im nesľubujem, že ich problém vyriešim, ale dám im priestor na to, aby oni sami vo svojom materinskom jazyku vyjadrili to, čo cítia, hovorili o tom, čo považujú za dôležité. A to je krôčik k tomu, aby sa informácia dostala k širokej verejnosti, k tým, ktorí majú kompetenciu to riešiť. Ostatne naše natáčanie nebolo len o práci, strávila som v lokalitách veľa času, vypočula som si kopec problémov, často som im mimo kamery radila, čo robiť. Hoci nebolo cieľom problém aj vyriešiť, našou snahou sa mnoho vecí podarilo správne nasmerovať, napríklad dobrou komunikáciou so starostami.
Má aj "obyčajné" informovanie moc niečo zmeniť?
Samozrejme, že áno. Bez pravdivých a neskreslených informácií by sme žili v zajatí manipulácie, lží a poloprávd. Robila som vlastne sociálnu žurnalistiku. K rómskej téme sa nemôžete postaviť bulvárne. Vyvažovať to oproti iným médiám je náročné, ale je potrebné to robiť práve týmto spôsobom. Už tým, že sa týmto témam novinársky venujete, pomáhate. Úloha médií je nezastupiteľná. Vždy je však na novinárovi, do akej miery bude pravdivý a nakoľko podporí zaužívané klišé či stereotyp.
Západná novinárčina sa ďaleko viac orientuje aj na pozitívne správy, ale u nás aj na Slovensku prevažujú stále ešte tie negatívne. Čím to je?
Každý extrém je škodlivý, pretože nám to môže skresliť skutočný stav a realitu. Divák môže nadobudnúť pocit, že všetko je zle. Na druhej strane sa nemôžeme tváriť, že všetko je len dobré. Oboje sú pravdivé informácie a mali by byť vyvážené.
Ako sa spätne pozeráte na národnostné relácie? Nemali by sa ich témy objaviť aj v hlavnom vysielaní? Sú určené len Rómom, alebo majú oznámiť niečo o Rómoch smerom von?
Predovšetkým Rómom. Samozrejme, že sú témy, ktoré zaujímajú z rôznych dôvodov aj väčšinovú spoločnosť. Národnostný program nemá byť v žiadnom prípade vnímaný ako nejaká pomôcka pre majoritu alebo nejaké informovanie o Rómoch. Má vychádzať z potrieb komunity, jej jazyka a samozrejme má mať víziu, ako informovať a zároveň mať aj pozitívny vplyv na komunitu i verejnosť. Rómske témy sa objavujú aj v hlavných vysielaniach, ale vieme všetci, že prevažne v podobe bulvárnej či negatívnej informácie, často podporujúce stereotypy.
Ako sú podľa vás rómske médiá a samotní rómski novinári, ktorí sa venujú rómskym témam, vnímaní? Rovnako ako tí väčšinoví?
Stávalo sa často, že sme sa venovali veľmi vážnym témam, ktoré v širokej verejnosti príliš nezarezonovali. Malo to viac dôvodov, napríklad vysielací čas. Ak sa po čase objavil novinár, ktorý nebol Róm a nepracoval pre rómske médium, a ten rovnakú tému znovu "objavil", stávala sa z neho doslova hviezda, pretože on mal predsa tú odvahu...U rómskych novinárov sa na to nikdy nebude pozerať rovnako, aj kvôli jednostrannosti tém. Ti sú ale tak široké, že sa dajú zakaždým spracovať minimálne tak dobre, ak nie lepšie, než by ich spracovali väčšinoví novinári. Vždy je to ale o osobnosti, nedá sa škatuľkovať.
Niektorí rómski novinári na Slovensku kandidovali vo voľbách za rómske strany. Nie je to stret záujmu?
Ak kandiduje verejne činná osoba z médií, musí sa na čas, kedy kandiduje a robí si predvolebnú kampaň, z médií stiahnuť. Tak to bolo aj u mňa, keď som kandidovala do obecného zastupiteľstva, kde pôsobím už druhé volebné obdobie. Vtedy som kandidovala za obec s 1800 obyvateľmi, pretože Rómovia tam nemali žiadne zastúpenie a ja som im chcela ukázať, že o veci verejné sa treba zaujímať. A že pôsobenie v samospráve vám dáva väčšie možnosti na dosahovanie potrebných zmien. Dnes sú tam už spolu so mnou ďalší dvaja rómski poslanci. Nevidím rozdiel, či sa kandiduje za rómske alebo nerómske strany, avšak pravdou je, že väčšia šanca na úspech vo veľkých voľbách je v strane majoritnej, ak získate zvoliteľné miesto. Ja som kandidovala v ostatných komunálnych voľbách za rómsku stranu, v ktorej aj dnes pôsobím, pretože lokálna úroveň je v tomto iná, tam je šanca na úspech aj cez rómsku stranu, záleží, aké šance v lokalite máte.
Čo bol pre vás osobne najsilnejší motív pre vstup do politiky?
Presvedčenie, že sa donekonečna nedá čakať na to, kedy za nás niekto vyrieši, čo nás trápi. Je ľahšie byť nespokojný a nič pre zmenu nerobiť, než sa snažiť byť súčasťou politiky, ktorá rozhoduje, určuje a nastavuje systém, využíva či nevyužíva nástroje pomoci, rozvoja lokality, regiónu, krajiny. Zaujíma ma lokálna a regionálna politika, pretože v tom priestore žijem. Rómsky politik môže ovplyvniť dianie rovnako ako majoritný. Príkladov z praxe máme dosť - rómskych starostov, poslancov. Rómom záleží na tom, aby najmä na lokálnej úrovni mali svojich zástupcov, pretože ak ich nemajú, tzv. Rómska otázka je zvyčajne niekde na okraji záujmu samospráv.
Dnes pôsobíte predovšetkým ako terénna sociálna pracovníčka. Ako ste sa k tejto oblasti dostala?
Tým, že som celý svoj profesijný život novinársky fungovala v chudobných lokalitách, kde vidíte hrozné životné podmienky, počúvate tisíce strastiplných príbehov, kde vnímate hlad ľudí, zimu, nevedomosť a závislosť, tak v podstate vždy nejako pomáhate. Pôsobím síce dosť prísne a tvrdo, avšak uznávam hodnoty ako spravodlivosť, rovnosť, slobodu a úctu k človeku a k životu. A keď som začala uvažovať, že skončím s aktívnou novinárčinou v rómskom vysielaní, pretože tam sa dlho neúnosne zhoršovala situácia od nefunkčnej komunikácie s vedením až po podvody a finančné problémy, zmienila som sa o tom po jednom nakrúcaní starostovi Luníku IX, s ktorým som sa zbežne poznala. Ten mi hneď povedal: "tak poď ku mne" - robiť sociálnu pracovníčku. Moc som nad tým nepremýšľala, ale ako rástlo moje znechutenie z redakcie, nakoniec som sa rozhodla jeho ponuku prijať. Vedela som, že Luník IX prechádza zmenami, na ktoré sa dlho čaká, a ak už mám pomáhať, tak tam, kde je to najviac potrebné. Sociálnu prácu mám aj vyštudovanú, takže hoci to pre mnohých vrátane môjho manžela bolo prekvapujúce, ja som to brala ako prirodzený posun a veľkú výzvu. Ale popri tom učím rómčinu aj na strednej škole - Konzervatóriu Jozefa Adamoviča v Košiciach - a mám aj ďalšie aktivity.
Luník IX má povesť, ktorá v ľuďoch vyvoláva strach a obavu. Aký je naozaj?
Je špecifický, či už zložením obyvateľov, priestoru, hodnôt, či problémov. Možno v mnohých ľuďoch vzbudzuje strach a tí, ktorí sa tam odvážia prísť, sa cítia byť hrdinami. Je to miesto plné detí, hluku, života, hoci život tam je veľmi ťažký. Mnohí nesú svoje bremeno dôstojne. Iní menej. Ako budeme Luník vnímať, je na každom z nás. Záleží len na tom, s akým úmyslom tam vstupujete a čo očakávate. Ak ste vnímaví, postupne dokážete rozlišovať, čo je dobré a čo nie. Luník treba zažiť. Zmeny sa tu však dejú a verím, že ešte aj budú. Po viac ako 15 rokoch trebárs začalo fungovať verejné osvetlenie. Vybudovali sa detské ihriská, oddychová zóna. Na sídlisku nájdete lavičky, ktoré sú aj po dvoch rokoch v poriadku. Samospráva prevzala od mesta niekoľko bytových domov, ktoré postupne rekonštruuje, zavádza sa voda, nové stúpačky, opravujú sa strechy. Pripravuje sa nová výstavba, inštalujú sa kamery. Rekonštruujú sa rôzne spoločenské priestory. Odstránilo sa neplatičstvo. A hoci práce je ešte veľa, dá sa povedať, že sa Luník mení k lepšiemu. Značne k tomu prispel starosta Luníka a poslanec mesta Košice Marcel Šaňa.
V jednom rozhovore ste povedali, že je potrebné zohľadniť, ako ľudia v chudobe rozmýšľajú. Čo ste tým mysleli?
Že aj chudoba má svoje nepísané pravidlá. Ak sa v tom vyznáte, zistíte, že rómska chudoba je rovnaká, ako každá iná. Človek žijúci v extrémnej či generačnej chudobe preberá určité vzorce správania, formy prežitie. Vy ako profesionál by ste týmto veciam mali porozumieť, nesnažiť sa ľudí meniť tak, aby žili podľa vás a mali rovnaké životné hodnoty. Rómom zo segregovaných a sociálne vylúčených lokalít sa vytýka, že nepovažujú vzdelanie za hodnotu. Tou sa stane v okamihu, keď si dokážu riešiť bývanie a prácu. Matka, ktorá rieši, či má čo uvariť, nepovažuje za dôležité, či jej dieťa dostane v škole jednotku alebo napíše úlohy. Keď jej vysvetlíte, prečo by mala podpísať zaradenie do nultého ročníka, musí to síce urobiť sama, ale už má informáciu, s ktorou môže naložiť.
Čím to je, že u nás aj na Slovensku Rómovia patria po roku 89 medzi skupinu ľudí najviac ohrozenú chudobou, nezamestnanosťou a bytovou politikou?
Hovorí sa, že Rómovia neboli pripravení na transformáciu spoločnosti. Z časti to je aj pravda. Avšak pravdou je aj to, že spoločnosť nás vedome vytláčala na okraj, vyčleňovala z procesov a z verejného života. Samotní Rómovia reagovali tým, že zrazu chceli všetko svoje - rómsky klub na škole, aj keď tam bol klub pre všetkých, svoj rómsky kostol, aj keď tam bol kostol pre všetkých. Možno sme nemali silu sa vzoprieť a možno sme len neskoro pochopili, že segregácia mala často peknú nálepku "pre Rómov". Postavenie Rómov nebolo nikdy úplne ideálne, ale strata určitých istôt spôsobila príliš veľkú závislosť. Zaujímavé je, že najprv nás spoločnosť doslova izolovala, aby nás neskôr za veľké peniaze integrovala. Ako sa v tomto darí, vidíme všetci.
Ako vnímate fakt, že majorita volá po tom, aby sa Rómovia prispôsobili väčšinovej spoločnosti, a zároveň im príliš v ústrety nevychádza?
Že nenávisť a zloba spôsobuje, že takí ľudia nevedia, čo vlastne chcú. Ak uvidia žobrajúce dieťa, budú nadávať, ako sa rómska matka nestará. Ak uvidia luxusne oblečených Rómov, budú reptať, kde na to vzali. Je to alibizmus a predsudky. Tým sa ale netreba príliš zaoberať. Mali by sme sa naučiť fungovať na občianskom princípe, nie na etnickom. Pretože môžete byť kýmkoľvek - Rómom, Poliakom, Čechom, ale vždy budeme občania danej krajiny. Toto povedomie nám Rómom chýba, pretože cítime a vieme, že sme vnímaní ako druhoradí občania a že v prvom rade nás ostatní vnímajú ako Rómov. My však potrebujeme ľudí, ktorí nám tú pomocnú ruku dokážu podať. Bez ich dobrej vôle, pochopenia, vzájomnej úcty a tolerancie to jednoducho nedáme. My sami sa nemôžeme poddať stagnácii, ale môžeme jednak vyvíjať spoločenský tlak, mať legitímne požiadavky, dokázať sa brániť neduhom trebárs najmä tým, že sa dokážeme starať o svoje rodiny, vychovať generáciu mladých ľudí, ktorí si svoje miesto v spoločnosti dokážu nájsť.
S tým sa spája aj emancipácia rómskych žien. Ako vnímate ich postavenie napríklad aj na Luníku?
Na Luníku ani veľmi nie, aj keď aj tam sú ženy, ktoré pracujú a ktoré sa snažia, ale ten posun k vlastnej emancipácii mi nepríde zas až tak veľký. Pozícia rómskej ženy je tam ešte stále dosť tradičná. Ale určite to chce len čas a vytvorenie vhodného priestoru. Ostatne v súčasnej dobe pôsobíme s ženským rómskym hnutím hneď v piatich lokalitách na východnom Slovenskom. Niekde je žien len päť, inde desať, ale my nechceme mať veľa členiek, chceme byť v kontakte s tými, ktoré majú záujem a dokážu potom ovplyvňovať iné ženy v lokalite, a to sa nám aj darí. Spolupracujeme so ženami zo stredného Slovenska a navzájom sa podporujeme.
Ako je stále ešte vnímaná žena v partnerstve, tradičnej rodine a v okolí, ktoré je prevažne rómske?
Veľa záleží na lokalite, vzdelaní a sociálnom postavení. V rómskom prostredí sú ženy dnes emancipované, vzdelané a úspešné, ale stále tu sú aj ženy odkázané iba na manžela, ktoré prísne dodržiavajú status tradičnej rómskej ženy a mnohé sú s tým natoľko stotožnené, že sa v tejto pozícii cítia spokojné. Čím viac segregovaná, sociálne odkázaná a vylúčená komunita je, tým je pevnejší postavenie Rómky v tradičnej pozícii. Ale byť emancipovaná a zároveň byť Rómkou sa nevylučuje. Tradičné neznamená zlé. Každá kultúra má svoje zvláštnosti, ktorými dokáže svet obohatiť. Myslím, že ako rómsky národ máme svoju hodnotu a nemali by sme sa toho vzdávať len preto, že nám niekto bude tvrdiť opak. V prvom rade musí zmena nastať v hlave človeka. Pokiaľ je vyrovnaný a spokojný s tým, kto je, nemusí tieto otázky donekonečna riešiť.
Kedy ste pocítili vy, že je čas byť ambiciózna, vzdelávať sa a byť modernou emancipovanou ženou, ktorá ale neopúšťa hodnoty tradičnej rómskej rodiny?
Nikdy som k ničomu nepristupovala s ambíciami. Chcela som len robiť svoju prácu dobre a mať z nej dobrý pocit. A hoci som vždy uznávala hodnoty rómskej rodiny, išla som si vždy vlastnou cestou. Rodina je pre mňa na prvom mieste. Veľkou oporou mi vždy bol môj manžel, ktorý dokázal prevziať značnú časť zodpovednosti za deti a domácnosť. Podporoval ma v štúdiu a vo všetkom, čo som robila. Niekedy si myslím, že ma posúval aj za cenu, že sám obetoval svoje sny, možno len podporoval tie naše spoločné. Deti sme vychovali tak, aby z nich boli dobrí ľudia a aby svoje rómstvo nebrali ako príťaž, ale ako hodnotu.
Mgr. Jarmila Vaňová (1965) Vyštudovala Fakultu sociálnej práce na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave - detašované pracovisko Košice, kde absolvovala aj pedagogické minimum. Na Univerzite Karlovej v Prahe zložila štátnicu z rómčiny. Dnes je riaditeľkou občianskeho združenia Roma média (ROMED) a pôsobí ako terénna sociálna pracovníčka MÚ Luník IX, prekladá a vyučuje na Konzervatóriu Jozefa Adamoviča v Košiciach rómsky jazyk a literatúru a rómske reálie. Pôsobí tiež pri Štátnom pedagogickom ústave ako členka predmetovej komisie pre rómsky jazyk a literatúru, je poslankyňou MZ vo východoslovenskej obci Ďurkov, kde žije. Za svoju prácu získala niekoľko cien (OSI, Roma Spirit SR, Romanipen atď.).
Rozhovor vyšiel v časopise Romano voďi. Nenechajte si ujsť ani články, ktoré sú len v tlačenej verzii a objednajte si predplatné na www.romanovodi.cz.
Zdroj:Romea.cz
Foto: archív JV