• 4U Slovensko
  • +421 911 797 207
  • redakcia@romata.sk

Pavol Pekarčík: Sny našich detí sú niečo, čo by nás mohlo spájať

Unikátny dokumentárny filmový projekt Hluché dni sa vo svetovej premiére predstavil v oficiálnom programe festivalu v Karlových Varoch, kde ako jediný slovenský film súťažil v sekcii Na východ od Západu. Film bude mať slávnostnú slovenskú premiéru 11. októbra v kine Lumiére v Bratislave v rámci programu festivalu Jeden svet. Emotívne autorské dielo režiséra Pavla Pekarčíka už mali diváci možnosť vidieť aj v programe medzinárodného filmového festivalu Febiofest. Na medzinárodnom filmovom festivale vo Vilniuse získal film Hluché dni cenu Vilnius Goes to Cannes. Po novinárskej projekcii filmu sme sa porozprávali Pavlom Pekarčíkom.

Jaro Vojtek, keď ešte neštudoval dokumentárnu tvorbu a začal v Martine robiť také tie počiatočné pokusy o dokumentárne filmy, tak hovoril, že pre neho ako dokumentaristu je veľmi ťažké dostať sa do prostredia tak, aby tam nevadil. A pre neho na začiatku - a tvrdí to aj teraz, bolo veľmi náročné najmä psychicky, ale aj fyzicky vytvoriť dokument tak, že naozaj tí respondenti v tom svojom autentickom prostredí vnímali celý štáb ako súčasť toho prostredia. Bolo to ťažké aj vo vašom prípade?

Neviem, to možno skôr musíte povedať vy, či sa to podarilo alebo nie...to je jedna stránka mince. A druhá je, že ja používam takú fintu, že „čisté srdce“. Keď vyjdete autenticky, ako pravdivý do komunity, tak komunita začne byť pravdivá ku vám. To je to, čo sa udeje...a naozaj človek tam musí venovať čas...a keď venuje čas, tak odmena je vlastne, že môžete pozorovať život, aký je. Nie je to taký život, že robím to, ako chcem, aby som vyzeral na obraze. Že ten človek nerozmýšľa, ako bude vyzerať. To po niekoľkých týždňoch splyniete s prostredím,  proste stane sa z vás skriňa, alebo chladnička...keď tam je elektrina...

Presne o tom to je...tuším na českom audiovizuálnom fonde vám práve toto vytkli, že toľko natáčacích dní...koľko to bolo dokopy?

Nie vytkli, nebolo to vytknutie, to bola taká skôr ako keby úsmevná poznámka. Dokopy to bolo veľa...no veľa, nemáme to spočítané. Začalo sa v 2012-om, skončilo sa v 2019-om. My sme dostrihali pred festivalom v Karlových Varoch tú verziu karlovarskú, to bolo pár mesiacov dozadu. Je to síce sedem rokov, ale neznamená to, že 7 krát 365 dní. Je to také, viete, že človek musí aj z niečoho žiť...To znamená, že robí robotu, ktorá mu zabezpečuje rožky a tresku. Ale dá sa povedať, že z každého roku možno desať, pätnásť dní. Neviem, ja to totiž veľmi nerozlišujem. Ja keď ich idem pozrieť, vo všetkých tých rodinách, ktoré ste videli, máme sa radi, navštevujeme sa, riešim ich problémy a oni niekedy riešia moje. Ja deň, ktorý som s nimi, tak rátam, že môže sa niečo natočiť, alebo sa aj nemusí. Prvý záber filmu, ktorý teraz vo filme nie je, lebo majitelia práv k filmu Krvavý šport chceli veľkú sumu, takže sme to museli vystrihnúť...Ale  bol to prvý záber filmu, kde vlastne hluchonemý chalan pozeral na malom lcd-čku, napojenom na baterku, lebo tam nemajú elektrinu, pozeral Krvavý šport. A opakoval ten film úplne presne, na desatinu sekundy. A jeho mama mi dala niečo jesť, ja som jedol, naraz sa na to pozerám a len som stlačil kameru a tento záber vlastne vytvoril celý charakter filmu. Ním sa to začalo, a potom sme sa už len prispôsobovali. Horšie to mal kameraman, lebo na začiatku som točil sám. Oveľa jednoduchšie mi je dostať sa do komunity, do rodiny, keď som sám, keď nás nepríde 15, keď sme viacerí.  Kameraman mal potom možno problém taký, pretože možno 90% toho filmu je observácia. To znamená, že to sú veci, ktoré sa stali. A on vlastne v tých  zvyšných percentách, možno desiatich, musel udržať ten štýl. Čiže aj pri hraných scénach bol už tak zamantinelovaný, že nemohol vlastne robiť to, čo chcel. Ale podarilo sa mu to naozaj tak, že neviete, čo je hrané a čo nie je hrané. Aspoň teda už ani ja to neviem pomaly, ale vy možno áno...

Tu vás doplním a pochválim, z diváckeho pohľadu na novinárskej projekcii mne absolútne nedoťuklo, čo je a čo nie je hrané...Bolo to kompletne autentické. Poďme k tej výpovedi, ono je to – nepatrí sa prezrádzať, treba, aby naši čitatelia videli ten film a to je ten ozajstný zážitok...Ale z môjho pohľadu je to čisto emočná výpoveď o tom, ako deti, ktoré sú v segregovanom, vylúčenom prostredí, žijú v rodinách, ktoré nemajú fakt vodu, elektrinu, nemajú poriadne bývanie. Oni sú vylúčené ešte aj tým svojim hendikepom a napriek tomu snívajú svoje sny...takto ste to podľa môjho názoru mali celé postavené a tá výpoveď sa podarila tak, že  to ide až do sĺz. Ale tie deti ďalej žijú...ste s nimi v kontakte, má to pozitívny vývoj?

Samozrejme, že som s nimi v kontakte a oni so mnou. Ja si myslím, že to má pozitívny vývoj, Sandra nebýva v tej chyžke, v ktorej bola. Už majú normálne dom trojizbový, kde má vlastnú izbu. Sandra je futbalistka...Alene a Renému sa narodilo dieťa, ktoré počuje, čiže ten konflikt, ktorý bol vo filme, či bude počuť, či nebude, že René poď, budeme mať dieťa, bude počuť a ona nie, nebude, tak dopadlo to veľmi dobre. Niektoré veci majú pozitívny vývoj, niektoré nemajú. Napríklad na Luníku, v tom Mašličkove, tá rodina, kde bola Carmen,  tie tri decká, tak tam sa to veľmi nemení. Ale v rámci pomáhania, čo vieme, tak stále Zuzka Kizáková je veľmi šikovná na sociálnych sieťach a ak treba niektorej rodine pomôcť, tak ja som to ešte nezažil, ako rýchlo sa dokáže majorita „zmontovať“ dokopy, a naraz majú kočiar, naraz majú to, čo potrebujú. Pre mňa je to veľmi pozitívny vývoj. Ja si napríklad myslím, že ak niekto žije v takejto extrémnej chudobe, lebo sa bavíme o extrémnej chudobe...asi sú ľudia, ktorí na svete žijú ešte chudobnejšie, ale zo 64 € na mesiac to máte 2 eurá na deň, to je čo robiť, aby človek vyžil...

Z môjho pohľadu, keď som intenzívne vnímal a sledoval váš film, tak je to aj o tom, ako deti, ktoré žijú v prostredí extrémne chudoby, zdieľajú to, čo robia ich rodičia a buď sa z toho chcú vymaniť, alebo nechcú vymaniť...videli sme detičky, ktoré si stavali svoj vlastný dom a pritom napodobňovali rodičov, ale nebolo pri tom napodobňovaní napríklad fajčenie. Takže podľa mňa tá výpoveď je aj taká, že tie deti, vylúčené z tohto vylúčeného prostredia na základe svojho hendikepu, žiaľ, napodobňujú rodičov tak, ako všetky deti. A možno je otázka na majoritu, či im pomôžeme sa vymaniť z takéhoto prostredia.

„Ja v princípe strach o tie decká nemám. S troma otcami z tých štyroch rodín som mal problém taký, že furt boli v robote. Mne sa stalo, že  Marianovho otca som mesiac nevidel, lebo  celý mesiac makal niekde, v dvoch robotách, ešte v lese, tam, tam, tam...A vlastne aj Marian, to je ten Van Damme a železničiar, on je väčší, než ja, teraz. A už začína chodiť s otcom do lesa, takisto René so svokrom chodí pracovať. Nemajú jednoduchú tú prácu, pretože nepočujú, oni nepočujú pokyny a vlastne musia robiť tak, že sa len pozerajú, niekto im ukáže: rob toto, a on to robí. Takže robia jednoduché roboty, ale vôbec sa o nich nebojím a myslím, že sa chytia. A to je možno zaujímavá vec, že tá komunita je heterogénna. To znamená, že nie je to tak, ako hovoria niektoré naše nacionalistické strany, že všetci sú v jednom vreci, všetci kradnú, všetci cicajú...Tí neonacisti sa snažia dehumanizovať najprv človeka a potom ľahko sa narába s takýmto...to už nie je človek, to už je „to“. A ja si napríklad myslím, že keď máme tú komunitu heterogénnu, mne napríklad keď poviete dátum, tak ja vám viem povedať, kto bude a nebude v Spišskom Bystrom v práci, ktoré decká budú v škole, ktoré nebudú. A takisto teda keď v našej ako keby majorite   máme nejaké percento zlodejov, tak takisto aj tam je nejaké percento zlodejov. A keď my máme 4% homosexuálov, tak ja ich aj v Richnave nájdem, tie 4% homosexuálov. A – robím si srandu – ale aj v ľudovej strane nájdem 4% homosexuálov, aj keď im sa to nepáči...

Pán Pekarčík, hovorili ste teda o tom, že aktívne žijete, fungujete a poznáte život  týchto komunít. Prezraďme našim čitateľom, kde všade sa tento unikátny film natáčal.

Film sa začal natáčať v Spišskom Bystrom, to je pri Poprade smerom na Kráľovu Hoľu. Je to veľmi pekné miesto na južnom svahu, kde sa opiera slniečko. A tá dedina vyzerá ako z Felliniho filmu, nie je tam elektrina, nie je tam voda. Ja mám odtiaľ deda, takže si to pamätám, bola tam taká brána a človek vošiel a bol jak v Cinecitta...Tak to je prvý príbeh, druhý príbeh je futbalistka Sandra, ona je v dedinke Petrová, čo je pri Bardejove. Tretí príbeh, Alena a René, je v Kecerovciach a štvrtý príbeh, tie decká sú z Luníka, teda veľa Luníka, Mašličkovo. To je, keď zbúrate na Luníku bytovku, tak vlastne tí ľudia sa nevyparia, ale sa presťahujú do chatrčky vedľa.

Pán Pekarčík, ako vznikol impulz na vytvorenie tohto filmu?     

Impulz bol taký, že som hľadal nejakú tému na doktorandskú prácu do školy, ale to je úplne marginálne...rozmýšľal som o tom, že niekoho portrétovať. A našiel som úplne parádneho chlapca, ktorý mal konflikt s rodičmi, ktorí pili. A on si postavil normálne také štyri stĺpy, na to zavesil koberce a urobil si vlastne svoju vlastnú chyžu. Problém ale bol, že keď fúkal vietor, tak tie koberce nafukovalo a jeho bolo vidno dnuká...a on s tým problém nemal, to len mne sa zdalo že statický problém to je, že ja ako statik by som sa tam asi necítil spokojný. A to, čo bolo pekné je, že on jak mal tie koberce a také igelity, tak mal aj takú dierku a tam bola tma vovnútri, lebo nemal okná. Mal teda takú dierku a jemu sa na druhej strane premietala osada, ktorá bola dole hlavou...camera obscura, taká rozmazaná...čiže on vlastne ležal  a pozeral sa na osadu, ktorá je hore nohami. Bolo to krásne. No len keď som sa odhodlal k tomu, že idem nejak skúsiť natáčať, tak proste toto bolo sfúknuté, nebolo to tam a chalan bol kdesi v Anglicku. Takže toto vlastne, tie nepočujúce decká je taký ako keby druhý námet. Chcem sa veľmi pekne poďakovať, zažil som super spoluprácu s Jarmilou Vaňovou, ktorá prekladala aj titulky. Starosta Luníka je perfektný takisto. Zažil som na tomto filme kopu aktivistov, Rómov, ktorí úplne bez všetkého, bez nejakých úmyslov išli do toho projektu, pomáhali. A počas celej dĺžky trvania toho projektu som nemal absolútne žiadny problém nikde v osade. A keď niekto hovorí o Rómoch, že sú konfliktní...je to iný temperament trošku, ale kľudne ho tam zoberiem za ruku a kľudne si to môže obzrieť. A určite v každej z osád nájdeme normálneho človeka a nájdeme aj nenormálneho. A takisto keď prídete v Košiciach na sídlisko Terasa, čo je majoritné, tak nájdeme normálneho a nájdeme aj nenormálneho človeka. A ten film by mal byť o tom, to, čo som chcel vytvoriť, je vlastne emócia, ktorá...to nie je film, ktorý popisuje, že áno, takto to naozaj je. Je to nejaká emócia, ktorá ostane, že aha, veď tie decká vlastne majú rovnaké sny, jak naše deti. A vlastne je to niečo, čo by nás mohlo spájať. A ja si myslím, že oveľa viac takýchto filmov musí vzniknúť na to, aby sme pochopili, že vlastne ani tí cudzinci nie sú cudzinci. Deti z Bangladéša majú rovnaké sny a deti zo subsaharskej Afriky majú rovnaké sny. Problém majú v subsaharskej Afrike, že im neprší a sú hladní. A v Bangladéši majú problém, že im prší veľa a ich vytápa. Takže všetci utekajú niekde. A my sa môžme správať, že si to tu ohradíme, proste urobíme riadne hradby dookola Slovenska a nikoho tu nepustíme. Alebo môžme sa začať správať ako ľudia, ktorí žijú na planéte, na Zemi. A nie ako niekto, kto vlastne žije na vlastnej záhradke.

Pán Pekarčík, vy ste teda vo svojom diele točili deti, ktoré sú vyčlenené už z vyčleneného prostredia...čo vám osobne tieto deti dali?       

Čo mne osobne tie detiská dali? No čo vám dajú deti...Deti vám stále dajú iba radosť. Netreba sa na to pozerať cez prizmu, že sú iní, stačí len vnímať tú detskosť, tú hravosť. A vy vlastne naraz zistíte, že keď ich dostatočne dlho pozorujete a ste dostatočne citlivý, taký rezonantný, tak naraz zistíte, že oni robia jemné veci úplne a cez tie jemné veci sa dostávate do ich vnútra...a to je pekné. A to je jedno, či to dieťa je čierne, biele, fialové, alebo či je to Marťan. Podľa mňa to bude aj s tými Marťanmi podobné.    

Za rozhovor poďakoval Ján Schneider.

Foto: partizanfilm

Filmové dielo Hluché dni bude mať slávnostnú slovenskú premiéru v piatok 11. 10. v kine Lumiére v Bratislave v rámci festivalu Jeden svet. Okrem tvorcov budú na premiére prítomní aj protagonisti filmu. Po premiére je pripravená diskusia s tvorcami a odborníkmi.

Rómska tlačová agentúra Romata je mediálnym partnerom projektu Hluché dni.