Experimentálne sme overili metodiku, ktorá zvýšila dôveru a sociálnu blízkosť voči Rómom. Menej to fungovalo pre úzkosť, čo je najhlbšia emócia, hovorí sociálna psychologička BARBARA LÁŠTICOVÁ z SAV.
Barbara Lášticová je riaditeľka Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied (SAV). Je sociálna psychologička, venuje sa medziskupinovým vzťahom. Prednáša tiež politickú psychológiu na Ústave aplikovanej psychológie FSEV UK a na Katedre politológie FiFUK.
V rozhovore sa dočítate:
- kedy sa dá ešte s predsudkami detí pracovať;
- čo je výhodou nepriameho, sprostredkovaného kontaktu;
- prečo nejde o príbehy, v ktorých sa niekto sťažuje;
- v čom je kúzlo kníh o Harrym Potterovi.
Skúmate, ako sa dajú zmierňovať predsudky voči menšinám u mladých ľudí. Prečo tento výskumný zámer?
V prieskumoch vychádzame na Slovensku ako dosť „zapredsudkovaní“ ľudia v porovnaní so zvyškom Európskej únie, predovšetkým pokiaľ ide o predsudky voči Rómom, ale nie len. Zároveň vieme z vývinovej a kognitívnej psychológie, že ak chceme pracovať s touto témou, tak je na to len isté okno v kognitívnom a emocionálnom osobnostnom vývine človeka. To okno sa otvára zhruba po siedmom roku života, keď je dieťa už dostatočne kognitívne vyspelé, aby vnímalo svet okolo seba trochu otvorenejšou mysľou a v rámci celej jeho rozmanitosti, mimo škatuliek, ktoré dostane napríklad od rodičov. Okno sa zatvára niekedy okolo 17 až 18 roku, keď človek vstupuje do fázy neskorej adolescencie, kedy sa naopak už isté predstavy o svete fixujú.
Znamená to, že šanca je najmä na základnej škole? Na stredných školách je už neskoro?
V zásade áno. Existujú výskumy, ktoré sa pozerajú aj na stredoškolákov a vysokoškolákov, nie je to úplne zatvorené, ale najväčšia šanca je práve na základnej škole.
V rámci projektu APVV ste vypracovali viacero metodík na zmierňovanie predsudkov, ktoré ste aj testovali. Môžete ich popísať?
Cieľom projektu bolo v rokoch 2015-19 vyvinúť také aktivity, ktoré by sa dali ľahko použiť v školách na zmiernenie predsudkov predovšetkým voči Rómom, ale nie len, ktoré by boli experimentálne overené. Nie je to o tom, že predpokladáme, že keď žiakov aktivity bavili, tak sa to automaticky odrazí aj v zmene ich postoja a v správaní. Veľkú časť toho projektu sme preto venovali testovaniu, či dotazníkové nástroje merajú to, čo majú merať.
Všetky aktivity sú postavené na kontaktnej hypotéze v psychológii, ktorá hovorí, že keď medzi skupinami, ktoré sa doteraz nepoznali a prípadne boli medzi nimi zlé vzťahy, nastane kontakt za istých podmienok – rovnosť statusov, inštitucionálna podpora, spolupráca a spoločné ciele – že ten kontakt obrusuje predsudky.
Musí byť ten kontakt priamy?
Neskôr sa ukázalo, že kontakt vôbec nemusí byť priamy, tvárou v tvár, ale úplne stačí aj nepriamy kontakt, ktorý sa môže navodiť napríklad prostredníctvom čítania príbehov o iných ľuďoch, napríklad o imigrantoch alebo o Rómoch, či homosexuáloch. Tento nepriamy kontakt je aj bezpečnejší ako priamy kontakt. Ak majú ľudia strach z inakosti a sú s ňou konfrontovaní priamo, strach sa môže ešte prehĺbiť. Úzkosť je vlastne najdôležitejšia emócia, ktorá v medziskupinových vzťahoch hrá rolu.
Ale v pilotnej fáze ste skúšali aj priamy kontakt.
Áno, skúšali. Výskumy ukazujú, že nepriamy kontakt môže byť dobrou prípravou na priamy kontakt. Je bezpečnejší, pretože človek nie je konfrontovaný s „iným“ tvárou v tvár a úzkosť, ktorú by z kontaktu mohol pociťovať nebude primárna emócia. Stavali sme na výskumoch, ktoré ukazujú funkčnosť rovesníckych príbehov ako nástroja navodenia nepriameho kontaktu. Od Nadácie Milana Šimečku z ich projektu Stories that Move sme si požičali niektoré príbehy reálnych mladých ľudí.
Aké to sú príbehy?
Je tam mladý Róm, ktorý má priateľku, ktorá nie je Rómka. Jej otec nájde fotku toho chlapca v jej mobile a zakáže im sa stretávať. Oni sa rozhodnú, že sa aj tak budú stretávať, hoci otec je neoblomný. Je to taký shakespearovský príbeh. Potom sme to preložili príbehmi iných typov ľudí z minoritných skupín. Je tam svalový dystrofik, je tam slovenská Maďarka, je tam chlapec, ktorý má otca z Afriky a matku z Kysúc. Posledný príbeh sme si našli sami a je to príbeh mladej Rómky Nikoly, ktorá rozpráva o svojich skúsenostiach, o tom keď prišla študovať operný spev na konzervatórium. Nerozpráva len o skúsenostiach s diskrimináciou alebo s predsudkami z pozície obete, ale, naopak, rozpráva o svojej skúsenosti aj pozitívne, cez ľudí, každodenných hrdinov, ktorí sa dokázali postaviť predsudkom väčšiny a postaviť sa na jej stranu. Na konci hovorí, že ona chce neskôr pomáhať deťom ako bola ona. Je to zmocňujúci príbeh, nie príbeh o tom, ako sa niekto len sťažuje.
Je to dôležitá charakteristika, ktorá je spoločná pre všetky tie príbehy?
Zdalo sa nám veľmi dôležité, aby hrdinovia rovesníckych príbehov boli rolovými modelmi. Nadväzné aktivity sme potom postavili tak, aby boli pre žiakov zaujímavé. V spomínanom prvom prípade majú nájsť riešenia, ako presvedčiť otca, aby dvojicu akceptoval. V ostatných prípadoch – černocha, Maďarky a svalového dystrofika – pri ktorých videli iba ich tvár a jednu vetu o danom človeku, sa mali snažiť doplniť o ňom informácie. Ukázať, že na základe mála informácií, ktoré máme si vytvárame celkový dojem, ktorý nemusí nevyhnutne zodpovedať realite. Majú pri tom „aha“ moment, keď si konfrontujú domnienky s realitou a rozprávajú, prečo si mysleli to, čo si mysleli.
Čo radili deti pri situácii s otcom, ktorý neakceptoval vzťah?
Väčšinou vždy dochádzame k tomu, že vyriešiť situáciu a presvedčiť otca je ťažké, ale nie nereálne. Všetci idealisticky argumentujú kontaktom, že otec má predsudky práve preto, lebo toho chlapca osobne nepozná.
Čo vám vyšlo z meraní postojov žiakov pred a po tom, čo sa zoznámili s týmito príbehmi?
Merali sme postoje voči Rómom, ale aj voči iným skupinám, ktoré boli v intervencii spomenuté. Potom sme merali aj postoje voči iným skupinám, o ktorých vieme, že sú problematicky vnímané v slovenskej spoločnosti – voči utečencom a moslimom. Tí v intervencii spomenutí neboli. Ukázalo sa, že sa zlepšili postoje voči tým skupinám, ktoré v intervencii spomenuté boli, ale nie voči tým, ktorí spomenutí neboli. Nedošlo k takzvanému sekundárnemu prenosu. Zvýšila sa však dôvera voči Rómom, znížila sa sociálna vzdialenosť meraná otázkami, či by s nimi išli v partii von, či by s Rómom sedeli v škole v lavici. Rovnako sa zvýšili intencie k približujúcemu správaniu – či by mali záujem dozvedieť sa o nejakom Rómovi niečo viac, či by sa s ním porozprávali, keby do triedy prišiel nový rómsky spolužiak. Neznížila sa však úzkosť, ktorá je tá najhlbšia emócia.
Ako meriate úzkosť?
Pýtame sa v dotazníku nakoľko by sa napríklad cítili nepríjemne alebo nervózne. Keď sme sa potom pozerali na to, akú úlohu v tom celom zohráva, či dieťa vníma normy svojej školy ako tolerantné voči rozmanitosti, tak sa zrazu ukázalo, že intervencia funguje inak u detí, ktoré vnímajú svoje školské normy ako tolerantné. Tam sa znížila aj úzkosť voči Rómom a zlepšila sa aj emocionálna zložka toho postoja. Toto nás zase vracia naspäť k úlohe školy a normatívneho kontextu, prečo s tým treba začať čím skôr.
Aká je ambícia s týmito zisteniami? Je predpoklad, že sa vaše metodiky aj nejakým spôsobom etablujú na školách?
Mali sme v júni veľkú akciu, kde prišli ľudia zo Štátnej školskej inšpekcie, prišli ľudia zo škôl, z mimovládok. Distribuujeme to do tých škôl, kde sme robili intervenciu, aj do iných škôl cez Olympiádu ľudských práv, chodíme na učiteľské konferencie. Nadácia Milana Šimečku tiež pomôže s distribúciou. Na vedecké pomery na Slovensku to má veľkú diseminačnú časť. Dúfame, že sa to formou snehovej gule rozšíri. K dispozícii je to v tlačenej forme aj online.
Čítajte ďalej na: https://euractiv.sk/section/rovnost-sanci/interview/skuma-ako-pribehy-o-rovesnikoch-obrusuju-v-detoch-predsudky/
Tento článok je súčasťou Špeciálu: Noc výskumníkov 2019
Autor: Zuzana Gabrižová | EURACTIV.sk
Zdroj: Euractiv.sk