Okolo 660 tisíc školákov dnes po letných prázdninách opäť zasadlo do školských lavíc. Nový školský rok sa začína s viacerými zmenami, na základných školách je najzásadnejšou uvoľnenie výučby cudzích jazykov. Základné školy oddnes a materské školy od januára poskytujú „obedy zadarmo“, ktoré však v žiadnom prípade nie sú zadarmo. Materské školy sa okrem toho začali postupne pripravovať na zásadnú zmenu, ktorú od budúceho roka prinesie zavedenie povinnej predškolskej prípravy pre všetky, nielen rómske 5 - ročné deti. O tejto zmene a procese jej zavádzania sme sa porozprávali s jej iniciátorom, splnomocnencom vlády pre rómske komunity Ábelom Ravaszom.
Pán Ravasz, dokážeme okrem postupného zavedenia povinnej predškolskej dochádzky nielen pre rómske päťročné deti aj systémovo, postupne naprávať aj dôvody, prečo nám rómske deti do škôlok nechodia? Dokážeme nájsť riešenia, ako nastaviť fungovanie rodinného, ale aj sociálneho prostredia, v ktorom tieto dietky musia žiť a vyrastať? Je nám obom určite jasné, že dokonalé riešenie rómskeho problému neexistuje a je to asi aj na Nobelovu cenu...určite ale existujú ďalšie postupné kroky, ako môžeme pomôcť nielen deťom, ale celému etniku, aby sa dokázali vymaniť z často zacyklenej sociálno-ekonomickej situácie.
„Škôlky samozrejme tiež predstavujú komplexný problém. Keď som nastúpil na tento úrad, tak som si určil práve predškolskú výchovu ako prioritu číslo jedna, lebo som veľmi rýchlo pochopil, že súčasný stav, kde iba každé tretie rómske dieťa chodí do škôlky, je nepostačujúci. Okolité krajiny na to reagovali už aj v minulosti zavedením povinnej predškolskej dochádzky a toto jednoducho na Slovensku chýbalo. Myslím si, že toto bolo kľúčové opatrenie a som nesmierne rád, že sa nám to podarilo zaviesť od roku 2021. Ale tam to samozrejme nekončí. Po prvé, aj čo sa týka legislatívy, potrebujeme pridať ďalšie zmeny. Ja osobne si myslím, že za desať rokov by sme sa mohli dostať na úroveň troch povinných predškolských rokov tak, ako je to v prípade Maďarska a kam smeruje aj Česko a niektoré iné krajiny. Potrebujeme tvoriť aj podporné opatrenia. To znamená, že to nemôžeme hodiť len na obce, že nech sa páči, robte...to nám nebude stačiť. Už teraz náš úrad riadi národný projekt s menom PRIM, čo je podpora predprimárneho vzdelávania, kde posielame do škôlok nielen asistentov, ale aj odborných zamestnancov. Školského psychológa, pedagóga, logopéda a podobne, aby pomáhali tým deťom už od začiatku dobiehať tie nedostatky, ktoré majú. Tiež v tom projekte máme koordinátora pre prácu s rodinou, to je človek, ktorý obieha rodičov, rozpráva sa s nimi, prečo je dôležité, aby ich deti vôbec do škôlky chodili. Aj teraz sú títo ľudia veľmi užitoční, ale potom, čo už budú mať takpovediac na svojej strane aj povinnosť, tak to bude ešte viac pozitívne. Chceme zaviesť aj opatrenie, ktoré sa osvedčilo v okolitých krajinách a to zapojiť aj rodičov priamo do výuky. Môžu nastúpiť do škôlky napríklad mamičky ako pestúnky, alebo niečo podobné, nechcem použiť presné slovo, lebo takmer všetko je už v školskom zákone definované, napríklad keď poviem vychovávateľ, tak vieme, o čo ide. V tomto prípade ale pôjde o to, že to bude ďalšia pracovná sila, ktorá nemusí byť kvalifikovaná. Má to byť rodič, ktorý pomáha priamo vo svojej škôlke. A nesmieme zabúdať ani na budovanie kapacity, lebo veľmi často nám práve toto chýba. My sme vyčlenili, ako vláda 130 miliónov eur iba na to, aby sme budovali škôlky. Polovica tejto sumy ide iba na škôlky, kam chodia deti z marginalizovaných rómskych komunít. A vidíme, že aj v tých obciach sa budujú naozaj vo veľkom škôlky. Naposledy, keď som sa pozrel, vyše sto škôlok máme vo výstavbe, čo je obrovské číslo. Ale aj toto potrebujeme, lebo potom, čo v 90. rokoch zrušili nárok na to, aby každé dieťa chodilo do škôlky, tak treba otvorene povedať, že niektoré obce rozpredali tie budovy, zrušili škôlky, ako mohli a tie teraz chýbajú. Chýbajú aj budovy, aj ľudia a preto sme dali to prechodné obdobie do roku 2021, aby sme tieto nedostatky dobehli. Samozrejme motivácia rodičov je jedna vec, kapacity sú druhá vec a tiež potom vymáhať zo zákona povinnosť je tretia vec, ale myslím si, že motivácia je najdôležitejšia. Keď sme sa s kolegami pozreli na analýzy z okolitých krajín, že čo najviac pomohlo, tak paradoxne je to práve teplá strava zadarmo. Lebo rodič vie, že keď to dieťa pôjde do škôlky, má teplý obed. Na Slovensku to tiež máme, v škôlkach už od januára a v základných školách ododnes.“
Pán Ravasz, proces zavádzania povinnej predškolskej prípravy pre päťročné, nielen rómske, ale všetky deti v našej krajine sa teda podarilo rozbehnúť. Novela školského zákona prešla parlamentom, podpísala ju pani prezidentka a začne platiť v roku 2021. Povedzme najprv, akým spôsobom sa vám podarilo v rámci novely školského zákona presadiť to, aby nielen rómske, ale samozrejme 5 - ročné deti všetkých národností, žijúce na Slovensku, mali povinnú predškolskú prípravu. Predpokladám, že proces prípravy bol dlhodobejší – nemýlim sa, však?
„Samozrejme, máte pravdu. Ja som začal pracovať na tom, aby sme mali tento zákon, naozaj v deň nástupu na tento úrad. Lebo sem som prišiel s nejakými plánmi a to, že deti nechodia do škôlky, bola veľmi jednoznačná záležitosť, ktorú musíme riešiť. Myslím si, že veľká zmena prišla po tom, čo nastúpila nová vláda. Premiér Pellegrini je bývalý minister školstva, takže jemu netreba nič hovoriť v oblasti školstva, stačí heslovito, on úplne presne chápe tie priority a povedal by som, že jeho nástupom sme nabrali taký druhý dych. On určil toto ako veľkú prioritu a pre mňa bol veľmi silný signál to, že po jeho nástupe bola takmer prvá jeho tlačovka k rómskej téme. To sa počas predošlej vlády veľmi nestalo...Premiér teda podporil túto iniciatívu a začali sme rokovať s ministerstvom školstva, aby k tomu pripravili materiál, oni to aj spravili. Chceli sme to dať ako súčasť veľkej novely školského zákona, ale pochopil som jednu vec. A to je to, že keď budeme čakať na tú veľkú novelu, tak to časovo nemusí vyjsť. Kým nejaké veci sa dajú zaviesť zo dňa na deň, tu sme vedeli, že potrebujeme prechodné obdobie. Takže preto sme sa dohodli, že to vyčleníme z tej veľkej novely a dali sme to ako osobitný poslanecký návrh. Vybrali sme troch poslancov z troch koaličných strán, aby sme signalizovali, že toto nie je partizánčina. Potom začala tá práca v parlamente, to znamená, že sme rokovali nielen s poslancami národnej rady, ale aj s rôznymi organizáciami. Na úrade sme mali niekoľko okrúhlych stolov, oslovili sme súkromné škôlky, dokonca aj škôlky mimo siete a rôzne ďalšie skupiny. Poviem úprimne, ani som nevedel, že máme toľko segmentov predškolskej výchovy. Nereprezentujú až tak masívne veľa detí, ale sú dôležití a nechceli sme naozaj nikomu zhoršiť podmienky. Chceli sme ich vylepšiť tam, kde deti do škôlky nechodili, nechceli sme eliminovať alternatívne škôlky, súkromné škôlky, domácu výchovu. Nič také sme nechceli, iba sme chceli dosiahnuť, aby naozaj každé dieťa dostalo šancu. Takže tá dohoda s týmito organizáciami sa rodila pomerne pomaly a ťažko, ale takto to chodí a nie je to nič neštandardné. V parlamente to bolo v prvom čítaní - ak sa nemýlim - v máji a potom sa to dostalo do druhého čítania koncom júna. Som veľmi rád, že sa to podarilo presadiť, napokon tam bola dohoda aj s jednou opozičnou stranou, ktorá to podporila a mal som taký pocit, že ostatné strany, ktoré to nepodporili, sa skôr zasekli na nejakých detailoch. Nemali problém s celkovým zameraním tejto zmeny, ale nejaké detaily im vadili. Myslím si, že na Slovensku máme takmer celoplošný konsenzus ohľadom toho, že potrebujeme povinnú predškolskú dochádzku. A ja vždy hovorím, že keď sme to už raz zaviedli, tak tou chvíľkou už nič nestratíme. Pretože si myslím, že sa zhodneme na tom, že to potrebujeme.“
Pán Ravasz, každý, kto sa dočítal až sem, by sa isto opýtal, prečo je také dôležité, aby všetky päťročné deti na Slovensku povinne absolvovali predškolskú prípravu. Zrejme aj preto, že podľa tvrdých štatistických dát chodí do škôlok okolo 80% detí, ktoré by tam mali chodiť. Nerómskych detí. Rómske deti sú na tom ale oveľa horšie, do škôlok chodí len každé tretie dieťa tejto marginalizovanej etnickej skupiny. Prečo je to tak a prečo treba, aby aspoň päťročné, nielen rómske deti absolvovali povinnú predškolskú prípravu?
„Je to veľmi nerovnomerne rozdelené, čo sa týka prítomnosti detí v škôlkach. Keď sa pozrieme na naše severozápadné, severné okresy, tak tam môžeme naozaj úprimne povedať, že každé dieťa, ktorého rodičia chcú, chodí do škôlky. Sú výnimky, niektorí rodičia uprednostňujú domáce vzdelávanie, ale to je v poriadku. Ale naozaj je tam priestor takmer pre každého. V súčasnosti do škôlky nechodia buď deti na západnom Slovensku vo veľkomestách, kde chýbajú kapacity. Teraz práve sedíme v Bratislave, tak aj tu máme problémy. Potom nechodia občas deti z iných národnostných menšín, teraz nehovorím o Rómoch, ale napríklad Rusíni alebo Maďari, lebo jednoducho nemajú kapacity v takom jazyku, ako by si rodičia želali. Ja som chodil do maďarskej škôlky, moji rodičia mali šťastie, ale nie každá obec si to môže dovoliť. A potom sú tam rómske deti. A kým v ostatných skupinách naozaj 80 až 90, v niektorých prípadoch 95% detí chodí do škôlky, tak v rómskych komunitách to bola iba tretina. A to bola ešte tá lepšia tretina, ak by som to mohol takto povedať, tým „lepšia“ myslím lepšie životné podmienky. Tie segregované osady, tam bol najväčší predpoklad, že tam nikto reálne do škôlky nechodí. Mali sme taký pocit, že keď to budeme riešiť len rozšírením kapacity, tak to nám nepomôže dosť. Nemôžeme jednoducho každého rodiča individuálne presviedčať, že keď ani on nechodil do škôlky, možno ani starý rodič, prečo je to dôležité pre jeho deti. My si myslíme, že máme pravdu, že tam to dieťa chodiť musí. O tomto chceme tých rodičov presvedčiť, ale chceme mať na svojej strane aj zákon, aby vedeli, že je to povinné. Je to tak aj v prípade základnej školy, teda aj presvedčiť, ale aj povinnosť. A prečo je to dôležité? Predstavte si, že ste z rodiny, ktorá je z marginalizovanej rómskej komunity a doma používate najmä rómčinu. Dieťa sa veľa toho, čo sa týka formálneho školského systému pred nástupom do základnej školy, neuvidí. To znamená, že prvý krát uvidí učiteľku, prvý krát uvidí triedu, možno prvý krát bude mať v ručičke pero, keď nastúpi do školy. A už je tam vstupný test. Môže mať problémy so sústredením sa, môže mať problémy, že nevie, ako sa správať v takejto budove, nevie, ako sa správať k takému človeku, ako je pani učiteľka no a už vonkoncom nemusí vedieť po slovensky. A poviem vám, ja som Maďar a keby som mal vyplniť nejaké vstupné testy do základnej školy v slovenčine, keď som mal šesť rokov, no tak predpokladám, že tiež by som chodil do špeciálnej školy. A to je ten výsledok, keď deti nevedia, ako sa správať, neovládajú slovenčinu, tak buď budú chodiť do špeciálnej školy, alebo po nástupe do základnej školy tam budú vytvárať problémy. To znamená, že sa s nimi nedá úplne presne pracovať, odsúvame ich do nultých ročníkov, odsúvame ich do segregovaných tried...lebo príde pripravené dieťa, ktoré chodilo do jasličiek, do škôlky, má doma naozaj rodičov, ktorí si vedeli vyčleniť čas a majú skúsenosti. A teraz si predstavte, že také dieťa si sadne do lavice s dieťaťom z rómskej komunity, ktoré naozaj šesť rokov v zásade nič nerobilo, čo sa týkalo formálneho vzdelávania. Takto to jednoducho nemôže fungovať. Takže chceli sme dorovnať tú štartovaciu čiaru, aby sme neodpísali deti už v šiestich rokoch veku. Jedna vec, čo sme stihli spraviť v rámci tejto novelizácie, je to, že sme zrušili nulté ročníky. Tie boli presne iba na to, aby deti dobehli to, že nechodili do škôlky. Keďže každé dieťa bude v škôlke, tak už ani tie nulté ročníky potrebovať nebudeme.“
Pán Ravasz, vieme o vás, že v agende, ktorú ako splnomocnenec vlády pre rómske komunity riešite, idete systémom postupného presadzovania malých krokov. Logicky z toho vyplýva, že povinný posledný ročník materskej škôlky je prvým krokom k zavedeniu kompletnej povinnej predškolskej dochádzky. Pretože len tento prvý krok nestačí na systémové riešenie problému. Ten výhľad, ktorý ste spomínali, teda tých desať rokov, je podľa Vás reálny, podarí sa to?
„Myslím si, že je to reálne, podarilo sa to aj v tých okolitých krajinách. Tie postupné kroky...viete, to je vždy taká veľká hádka, či sa oplatí spraviť to, čo sa dá, alebo či máme spraviť to, čo je úplne ideálne. Síce som v tejto pozícii iba tri roky, ale okolo politiky sa hýbem už dlhšie. Dlhodobo som pracoval s Bélom Bugárom, ktorý je jeden z najskúsenejších politikov na Slovensku, nech už si o ňom myslíte čokoľvek, nikto mu nezaprie, že je to lišiak a vie, čo robí. A uňho som sa naučil, že treba urobiť to, čo sa urobiť dá. Treba naozaj postupovať krok po kroku, treba sa pripraviť na ďalšie kroky a treba spraviť to, čo vieme. V prípade škôlok to bolo pre mňa úplne jednoznačné. Keďže nám chýbalo 8 000 miest iba pre päťročné deti a ďalších vyše 10 000 pre štvorročné deti a ešte viac pre trojročné deti, keby sme čakali na to, kým obce dobudujú tieto chýbajúce kapacity, tak by sme sa nedočkali. Tak, ako sme sa nedočkali za posledných dvadsať rokov. Dokonca niektorí starostovia otočili tú argumentáciu a hovorili mi, že vieš čo, kým mi nedáš klientov - a tým myslel deti - tak ja tú škôlku určite nevybudujem. Tak teraz môžem povedať: nech sa páči, máte svojich klientov. Takže áno, ja si myslím, že je to reálne, aby sme to za tých desať rokov stihli. Teraz, keď dočerpáme tie eurofondy, vieme vyčleniť ďalšie v ďalšom období, takže si myslím, že nemalo by to byť nereálne. A keďže hovoríme o ďalších krokoch, myslím si, že je priestor na rannú výchovu detí, teda 0 až 3 roky. V tejto oblasti sa v súčasnosti nerobí takmer nič, najmä čo sa týka rómskych detí. Áno, jasličky existujú, ale ja by som nerád uviedol štatistiku, že aký podiel rómskych detí tam chodí, lebo to je mizivé percento. Už začal fungovať v niektorých komunitách projekt Omama, kde teda miestne mamy a staré mamy trénujú deti a to si myslím, že má budúcnosť. Toto je niečo, čo by sme mali podporiť a budem rád, ak to vieme rozšíriť aj v neziskovej sfére a potom v ďalšom období z toho urobiť naozaj širší projekt. Tak, ako to bolo aj s tými ďalšími projektami, terénna sociálna práca, komunitné centrá, najprv to začalo v malom, možno to robili neziskové organizácie, zdravotní osvetári. Myslím si, že Omama je ďalšia veľká vec, z ktorej vieme urobiť väčší projekt pre ďalšie komunity, lebo potrebujeme sa zaoberať týmito deťmi z marginalizovaných komunít od narodenia. Nestačí v šiestich rokoch, nestačí ani v piatich a ani v troch.“
Proces zavedenia povinnej predškolskej prípravy pre päťročné deti je nastavený ako akútny najmä preto, že pomerne vysoký počet detí z marginalizovaných komunít nechodí do škôlky. Čo im spôsobuje nemalé problémy pri začleňovaní do systému školskej dochádzky a tieto deti v školách proste nestíhajú. A tým pádom sa ako snehová guľa nabaľujú mnohé ďalšie problémy, napríklad aj také, že tieto deti končia v špeciálnych základných školách a prakticky už na začiatku majú nastavený zle základný, eufemisticky povedané nie veľmi perspektívny štart do života. Je to tak, pán Ravasz?
„Je to tak. Naozaj treba povedať, že veľmi často my nedáme príležitosť týmto deťom už od začiatku. To znamená a je to smutné, že niektoré šesťročné deti sú už odpísané na celý život. Náš systém je nastavený tak, že keď sa niekto dostane do špeciálneho školstva, tak sa veľmi ťažko z toho školstva vymaní. Nie každý vie, že keď je niekto absolvent špeciálnej školy, tak už môže nastúpiť len na odborné učilište. Nechcem podceniť odborné učilištia, ale toto sú tie pomocné profesie, pomocný murár, pomocný tesár...my potrebujeme, aby ľudia mali aj stredné odborné školy a aby mohli nastúpiť aj na vysoké školy. Teraz si predstavte a toto je bohužiaľ smutná realita na Slovensku: dieťa - a môže to byť aj nadané dieťa - sa narodí do marginalizovanej komunity. Teraz nehovorme o tom, že už v detstve môže mať zdravotné problémy, lebo nemá normálnu vodu, alebo normálne bývanie. Nechodí do škôlky, takže rozvoj osobnosti a schopností nie je tam, kde by sme chceli, príde na diagnostiku, príde do základnej školy a kvôli tomu, že nevie po slovensky, alebo sa oň nikto nestaral, dáme dieťa do špeciálnej školy. A už nikdy, ale nikdy maturitu napríklad nebude mať a už nikdy, s veľkou pravdepodobnosťou, plat poriadny nebude mať. Čo robilo to dieťa preto, aby si toto zaslúžilo? Nič...sa narodilo zle. To znamená, že naša úloha je to robiť od tých prvých rokov, 0-3, 3-6. A nechápem, naozaj úprimne nechápem, ako sme mohli nechať tieto roky nepovšimnuté a neporiešené doposiaľ. Keby som mal tú možnosť pokračovať v tejto pozícii ďalšie štyri roky, viem vám sľúbiť, že naďalej budem pracovať presne s touto agendou. Môj otec je architekt a možno to mám od neho: keď nemáme pevné základy, tak potom tie poschodia sú úplne zbytočné...“
Pán Ravasz, novela školského zákona je schválená a podpísaná pani prezidentkou, s termínom platnosti 1. januára 2021. V rámci novely sa vám podarilo presadiť – napriek výhradám samospráv a ďalších organizácií – zavedenie povinnej predškolskej prípravy pre všetky päťročné deti v našej krajine. Ako máte nastavené ďalšie procesy prípravy konkrétnych opatrení? Pretože ide o tisíce detí, ktoré bude treba niekam do škôlok umiestniť a stovky, možno tisíce pedagógov, ktoré sa im budú musieť venovať. Čo všetko bude treba pre funkčné a zmysluplné zavedenie povinnej predškolskej prípravy pre päťročné deti ešte urobiť?
„Ak človek počúva niektoré organizácie, napríklad ZMOS, môže nadobudnúť taký pocit, že sa to nedá spraviť. Viete, dá sa to spraviť, ukázali to aj okolité krajiny, ale netreba to podceniť. A my robíme rôzne kroky, aby to vyšlo. Jedna pre mňa taká vzácna vec je, že sme vytvorili konzorcium s neziskovými organizáciami a pôjdeme so spoločným výskumom do regiónov a budeme sa pýtať na obciach, ktoré sme vybrali, že ako vidia zavedenie povinnej predškolskej prípravy, čo im k tomu chýba, aby sme to mohli ešte doplniť a zmeniť. Chceme naozaj pristupovať k tejto veci prakticky a reflektovať na tie potreby, ktoré reálne naše obce a naše škôlky majú. Druhá vec je, že pokračuje program na podporu výstavby škôlok, takže aj touto cestou apelujem na samosprávy, alebo dokonca aj na súkromníkov, na neziskový sektor: ak v obciach chýbajú škôlky, teraz je stále priestor sa uchádzať o projekt výstavby. Dá sa to spraviť, samozrejme nie je to maličkosť, ale sú veľmi, myslím si, férové, dokonca dobré podmienky podpory a už naozaj vyše 100 obcí do toho išlo. Tak to mi hovorí, že asi naozaj projekt, ktorý ponúkame, je zaujímavý. A tiež budeme pracovať na tom, aby sme dostali čo najviac ľudí do tých škôlok, do nových, ale nielen do nových. Asistentov, vychovávateľov, podporný personál, aby sme vedeli zabezpečiť tým deťom čo najľahší prechod do tých škôlok. Ja vždy hovorím, že nestačí robiť opatrenia pre rómske komunity, treba to robiť s rómskymi komunitami. My sme takýto prístup uplatnili aj v prípade iných projektov. Napríklad terénna sociálna práca, tam je naozaj vysoký kvalifikačný predpoklad, vysoká škola 2. stupňa. Teraz si viete predstaviť – nechcem byť zlý – ale koľko Rómov z osád bude mať vysokú školu 2. stupňa? Áno, niekoľko, ale vôbec nie toľko, koľko by sme potrebovali. Mali sme celé lokality, kde nevedeli tú terénnu sociálnu prácu komunitné centrá zaviesť kvôli tomu, že nemajú ľudí. Máme veľa absolventov sociálnej práce, ale aby som to veľmi jemne povedal, nie všetci si vedia predstaviť, že potom budú pracovať v rómskej komunite a v komplikovanejšej rómskej komunite. Takže tam sme zaviedli, že môže nastúpiť do projektu ako terénny sociálny pracovník aj človek, ak má aspoň stredoškolský diplom a pôjde počas výkonu práce na vysokú školu. Viete, keď človek pracuje, zamestnáme ho, má peniaze, môže ísť na vysokú školu, môže si to prefinancovať a už vždy bude mať ten diplom. To znamená, že my sa snažíme o to, aby sme čo najviac ľudí dostali do týchto podporných projektov. Ďalší príklad sú miestne občianske poriadkové služby. Je to viac ako 1000 pracovných miest v našich komunitách, v 250-ich obciach. A 80% z toho, možno trošku viac, tvoria ľudia priamo z komunít. Verte mi, úplne inak to funguje, tie poriadkové služby vedia urobiť kus práce a keď ľudia vidia, že priamo hliadkári z komunity pracujú v obci a nemusia robiť iba v osade, môžu organizovať dopravu v obci, môžu pomáhať deťom sa dostať do školy, do škôlky, môžu pomáhať starým ľuďom, môžu zabezpečiť železničnú stanicu a pracujú pre celú obec. A takto by to malo byť, nerobiť iba projekty pre, ale robiť spolu.“
Pán Ravasz, okrem samosprávnych organizácií združujúcich zriaďovateľov materských škôl, teda miest a obcí, existujú aj ďalšie subjekty s výhradami k zavedeniu povinnej predškolskej prípravy päťročných detí v našej krajine. Konkrétne obavy má napríklad aj komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská, ktorá celý proces víta, ale aj pozorne sleduje. Jej obavy vyplývajú z toho, že už súčasný systém predškolskej prípravy nie je schopný komplexne absorbovať aj vzdelávanie detí so zdravotným postihnutím. Z kapacitných, infraštruktúrnych, ale aj personálnych dôvodov. Myslíte si, že zavedenie povinnej predškolskej dochádzky pre všetky päťročné deti je správnym impulzom na to, aby sa dali do poriadku aj podmienky predškolského vzdelávania detí so zdravotným postihnutím?
„Stopercentne s tým súhlasím. Keď sme robili túto novelizáciu, tak sme sa stretli s tým, že niektoré skupiny majú nedoriešené problémy už možno roky, možno dekády...a do tejto skupiny samozrejme patria aj ľudia, ktorí majú rôzne telesné postihnutia, alebo problémy podobného typu. Myslím si, že sme neurobili dosť pre tieto skupiny v novelizácii, ale nemohla byť naša ambícia doriešiť všetko naraz. Budem rád, ak vieme vytvoriť ďalšie podporné záležitosti aj pre takéto skupiny. Lebo budeme ozaj inkluzívni iba vtedy, keď každé jedno dieťa bude mať rovnakú šancu sa dostať do škôlky. Poznáme pojem „núteného domáceho školenia“, to znamená, že aj keby dieťa chcelo chodiť do škôlky, tak nemôže, lebo tam nevieme vytvoriť priestor. Je to smutné, ja som sa stretol aj s tým, že robíme škôlky, aj čo sa týka novej výstavby, ktoré sú bezbariérové pre učiteľov a nie pre deti. Ja sa pýtam, prečo by sme toto robili. A viete si predstaviť škôlku, kde naozaj toto spravíme pre učiteľa a pre deti nie? Je to úplne zbytočné, je to iba maličká ďalšia investícia. Takže áno, toto je priestor pre ďalšie zmeny.“
Zhováral sa: Ján Schneider
Foto: Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity