Otec chcel, aby sme neboli Rómovia, čo robia zlé meno, hovorí český klavirista rómskeho pôvodu Tomáš Kačo. Vypredal aj slávnu Carnegie Hall.
Žije v Los Angeles, študoval na najprestížnejšie hudobnej škole Berklee College of Music v americkom Bostone a vypredal slávnu newyorskú koncertnú sieň Carnegie Hall, kde vystupujú tí najväčší muzikanti sveta. Málokto by asi čakal, že je reč o mladom rómskom mužovi, ktorý vyrastal s jedenástimi súrodencami v starom činžiaku v Novom Jičíne. Po osobnom stretnutí už to však tak veľké prekvapenie nie je. Tomáš Kačo je optimista a žiadny sen pre neho nie je príliš veľký. Keď sa rozhodol, že sa z neho stane úspešný muzikant, prečo by nemohol študovať práve na najlepšej hudobnej škole na svete? A to sa aj stalo. Za výhru v súťaži mladých talentov si kúpil letenku do Paríža, kde zložil prijímacie skúšky na Berklee. Akonáhle však Tomáš Kačo usadne za svoje krídlo, jeho úspechom už sa nedá čudovať vôbec. Hýri z neho neskonalá energia a svojou hrou, či už ide o Masarykovu obľúbenú ľudovku Ach, synku, synku, jazzové variácie, alebo Chopinove sonáty, do ktorých vždy vloží niečo zo seba, prebúdza v poslucháčoch najvnútornejšie emócie. To napokon vedel už ako dieťa a aj na štúdiách alebo po boku najuznávanejších svetových muzikantov pochopil, že hudba konieckoncov nie je o technike.
Ako ste sa vlastne dostali k hudbe?
Začalo to mojím otcom. Chcel, aby som hral na piano, a donútil ma k nemu.
On bol muzikant?
Nebol, ale má rád hudbu a chcel, aby sme vedeli hrať. Najskôr to skúsil s mojím starším bratom, ale to bola neúspešná misia a vyšlo to až so mnou. Vždy si prial, aby z jeho detí "niečo bolo".
Išiel vám príkladom?
Jeho skúsenosti z detstva a v jeho živote neboli úplne najlepšie a chcel, aby to jeho deti mali inak. Aby sme neboli tí Rómovia, čo robia zlé meno. V Novom Jičíne je veľa tých stereotypných Rómov, čo nechodia do školy, robia bordel, a otec nás naopak nútil, aby sme sa učili a mali nejaké koníčky, aby sme nemali čas chodiť von s tými, čo by na nás mali zlý vplyv.
Práve kvôli tým stereotypom môžete v našej spoločnosti ako Róm už od začiatku narážať na viac prekážok. Ako ich prekonať?
Ako dieťa ich nevnímate. Vôbec si neuvedomujete, že ste "iný" a či to máte ľahšie, alebo ťažšie. Až keď začnete chodiť do školy, zrazu vidíte, z akých rodín pochádzajú ostatné deti a že napríklad nemáte tak cool topánky alebo batoh. A to nejde len o rómske deti, ale aj o deti z chudobnejších rodín. Nejakú dobu trvá, než si v tom urobíte jasno a nejako sa s tým vyrovnáte. To môže trvať aj celý život. Záleží, ako ste silný, či to prijmete a nejako prekonáte, alebo nie.
Aké to bolo, študovať na Berklee s tými najlepšími z najlepších?
Najhoršie je, keď si niekto myslí, že je najlepší. "Najlepší" sú totiž tí, čo si sami o sebe myslia, že sú najhoršie. Keď máte pocit, že ste najlepší hráč vo svojej kapele, nie je to kapela pre vás. Nemáte sa potom od koho čo učiť a nerozvíjate sa. To je chyba. Keď sa chcete niečo naučiť, musíte zabudnúť všetko, čo viete, a otvoriť sa novým veciam.
Čo ste cítili, keď ste vlani vo februári sedeli pred vypredaným hľadiskom v Carnegie Hall?
Zodpovednosť. Celkovo som dosť zodpovedný človek, či už ide o maličkosti, alebo veľké veci, a veľa som sa pripravoval. Rovnako ma ale prepadali myšlienky, že nie som dosť dobrý, že som necvičil dosť ... Tiež mám svojich strašiakov. Ten pocit "dokázal som to, splnil sa mi sen!" prišiel asi až o tri mesiace neskôr. Teraz si hovorím: "Je to vôbec pravda, že som hral v Carnegie?" Je to neskutočné, ťažko sa to dá popísať. Keď sa koncert blížil ku koncu, uvedomil som si: "Ježiš, toto sa asi deje len jediný raz za život, musím si to užiť!" A pretože to našťastie bolo improvizované, ešte som si to pekne pretiahol.
Tak takto Róm z Nového Jičína prerazil do veľkého sveta. So skromnosťou a rešpektom. Nech sa mu darí.
Honza Johnny Čonka