Mnohí ľudia, ktorí sa v detstve stali obeťou sexuálneho zneužívania, o tejto nepríjemnej skúsenosti nikdy neprehovoria, alebo to spravia až s veľkým časovým odstupom. Dôvodom môže byť pocit, že si za to môže obeť sama, cíti sa trápne, ponížene, prípadne má obavy zo spochybnenia či nepochopenia zo strany okolia.
Signály sexuálneho zneužívania
Často sa stáva, že ten, kto obeť zneužil, môže byť jej blízka osoba, autorita, ku ktorej malo dieťa dôveru. V takom prípade zneužívaná osoba nechce dotyčnému "uškodiť" alebo narušiť vzájomný vzťah, a tak sa o takejto skúsenosti nikomu nezdôverí. Nielen obete, ale žiaľ, aj ich blízki často o tom nechcú hovoriť. A tak sa tento zločin stáva neviditeľným. Podľa štatistiky Svetovej zdravotníckej organizácie /WHO/ bolo v Európe vystavených sexuálnemu zneužívaniu 9,6% detí. V prípade sexuálneho zneužívania sa u detí môžu vyskytnúť fyzické i psychické signály. Takýmito telesnými znakmi sú napríklad poranenia, bolesti či zápalové zmeny v oblasti genitálií. Taktiež môže dochádzať ku krvácaniu či výtokom. Po duševnej stránke dochádza často k prejavom strachu v prítomnosti určitej osoby, nízkej sebaúcte, utiahnutosti, apatii či agresii. Zbystriť pozornosť treba aj v prípadoch, ak sa malé dieťa bráni pri prebaľovaní alebo vyzliekaní spodnej bielizne. Taktiež sa môžu vyskytnúť sexualizované prejavy či veku neprimerané znalosti zo sexuálnej oblasti.
Ako reagovať?
Laici ako aj odborníci v rámci svojej práce, ak sa dozvedia o faktoch, ktoré nasvedčujú možnému sexuálnemu zneužívaniu, majú povinnosť informovať o takom podozrení orgány činné v trestnom konaní alebo orgány sociálnoprávnej ochrany detí. Pokiaľ sa dieťa v prípade sexuálneho obťažovania na vás obráti s prosbou o pomoc, je potrebné ustrážiť svoje prvotné reakcie. Prirodzene, že takáto informácia vyvolá u človeka viacero emócií ako napríklad hnev, bezradnosť, smútok, rozpaky či zmätok... Je však dôležité nedať tieto pocity najavo, pretože to môže viesť k zneisteniu dieťaťa a to sa s dotyčným následne nebude chcieť viac rozprávať. Taktiež je dôležité nechať dieťa čo najviac rozprávať o tomto probléme samo, bez prerušovania. Treba k nemu pristupovať opatrne a nevyťahovať od neho rýchlo všetky informácie. Dieťa je v takejto situácii stále veľmi zraniteľné a ťažko sa mu hovorí o chúlostivých detailoch. Zapájanie sa do rozhovoru zo strany zodpovednej osoby by malo byť minimálne. Kladenie nevhodných a otázok môže byť dokonca považované za "navádzanie" a mať negatívne následky v ďalšom vyšetrovacom procese. Pokiaľ ste účastníkom výpovede dieťaťa, je nevyhnutné zaznamenávať ju v doslovnom znení. Rôzna interpretácia môže taktiež viesť k dezinformáciám v rámci vyšetrovania.
Autor: rádio ROMA